Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Je viac než veľkým paradoxom, že k písaniu recenzie na materiál takej kapely ako je SUFFOCATION sa vo svojom recenzentskom živote dostávam premiérovo. Poznám ich od čias „Human Waste“, počul som a počúvam od nich všetko, ale nepamätám sa, že by som o ich nahrávkach písal niekedy predtým. Vždy, keď bolo o čom a bolo aj kde, sa toho s nadšením ujal niekto iný, ako ešte väčší fanúšik.
Môj vzťah k tejto nespornej legende a pojmu z najväčších po počiatočnom nadšení – v roku 1991 brutálnejšia deathmetalová banda skrátka neexistovala – prešiel do štádia veľkého rešpektu, ale rezervovaného prístupu. Vedel som, že je to celé výborné, len mi celkom nebolo jasné, prečo to iní - zvlášť aktívni hudobníci na deathmetalovej scéne - žerú AŽ TAK.
Už v úvodných minútach vystúpenia SUFFOCATION na Brutal Assault 2007 som to všetko pochopil a newyorskí titani postúpili medzi najväčších favoritov.
Odpustím si tu historické exkurzy, obmedziac sa na konštatovanie, že keď sa v rokoch 1988 – 1990 SUFFOCATION dávali dokopy, asi sotva tušili, že postavia základy jednej podmnožiny brutal deathmetalového subžánru a budú v nej udávať tón v podstate doteraz a zrejme aj do budúcnosti. Mám samozrejme na mysli technický brutálny death metal. (Ešte raz, mamľasi - viete, ktorých sa to týka –, to, že kapela vznikla v roku 1990, vôbec neznamená, že hrá nejaký „old school“. Nakoniec, takýchto prípadov je viac, ani by som nemusel chodiť ďaleko.) SUFFOCATION sú jeho zakladateľmi a zároveň tými, ktorí dodnes vedú a nasledovníkom ukazujú, ako to má vyzerať.
Označenie technický, brutálny aj death metal si totiž treba zaslúžiť. Veľa skupín sa o hranie TBDM snaží, mnoho z nich úspešne, istá vetva scény SUFFOCATION niekedy až kopíruje. Vtedy, hlavne na ich nešťastie, sa ukáže, že SUFFOCATION môžu byť iba (aktuálne) Frank Mullen, Terrance Hobbs, Derek Boyer, Guy Marchais a Dave Culross.
Mimoriadne očakávaný materiál „Pinnacle Of Bedlam“ či „vrchol blázinca“ je v poradí len siedmym dlhohrajúcim albumov veľmajstrov. Dajme tomu, že je to aj kvôli niekoľkoročnej pauze, v prvom rade však platí, že kvalita, nie kvantita je to, o čo tu ide.
Tu a tam sa očakávania miešali s istými obavami. Bude Dave Culross adekvátnou náhradou za Mikea Smitha? Samozrejme, je to muž na svojom mieste. Ani mi tie obavy neprišli na mieste, Dave je bubenícka kapacita, v SUFFOCATION už hral v časoch „Despise The Sun“, vie, o čo v tej kapele ide a jej súčasné znenie zaujímavo oživil. Znie akosi priamočiarejšie, vniesol tu agresivitu a nasadenie z MALEVOLENT CREATION a HATE PLOW, a zároveň zachoval istú pre Mikea typickú ponurú hravosť či ako to nazvať.
Pokiaľ ide o to, ako sa so svojimi partmi vysporiada v súčasnosti veľmi zaneprázdnený Frank Mullen – s časom je na tom tak, že napríklad posledné európske turné za neho odspieval „náhradník“ z DECREPIT BIRTH –, tak tomuto pánovi vokalistovi možno jedine zatlieskať. Jeho absolútne nezameniteľný brutálny a zároveň precízne „vytieňovaný“ a zrozumiteľný vokál je tu v zásade na úrovni ťažko dosiahnuteľného vzoru.
Tak, ako priam vyhľadávam najzverskejšie BDM hlasové polohy, skladám pomyselný klobúk pred jeho v podstate umierneným, na pomery žánru priam kultivovaným a zároveň rešpekt vzbudzujúcim prejavom. Skoro by som povedal, že spomedzi BDM pažerákov, hodných označenia „vokalista“ skôr preto, že v prvom rade plnia funkciu ďalšieho plnohodnotného nástroja, on vyčnieva ako skutočný spevák. Popri tom je to stopercentný frontman, akých je na scéne tiež len niekoľko.
Dajme tomu, že v minulosti mal v SUFFOCATION dosť veľký skladateľský podiel práve odídenec Mike Smith. Ak si však niekto myslel, že bez neho to už nebude ono, má na „Pinnacle Of Bedlam“ desať dôkazov o tom, že sa mýlil. V prvej sekunde je vám jasné, že počúvate SUFFOCATION, skupinu, ktorú si s inou skrátka nepomýlite, pretože má svoj vysoko originálny štýl a typický zvuk.
Aktuálny album prináša desať lekcií o hraní kryštalicky čistého, brutálneho, technicky a kompozične prepracovaného death metalu, ktorý je mohutný, zdrvujúci, mnohovrstvový, a zároveň ľahko, príjemne vstrebateľný, hravý, energický a chytľavý. Precízne, zároveň s ľahkosťou a drajvom zahrané riffy, sóla, vyhrávky, kompozície, ktoré majú bohatú, ale jasnú štruktúru, hlavu a pätu, o tom to je.
Nepočúvate monolit, rozsekaný na desať kusov, ale desať štýlovo jednotných skladieb, kedy však každá má dostatok svojských momentov. A talent zložiť „hit“ je tu možno výraznejší ako v minulosti – ako príklad nech poslúži klipovka „As Grace Descends“, strhujúca, divoká, s nadupanou pasážou pripomínajúcou dokonca NAPALM DEATH v časoch, kedy skladali také kotle ako „The World Keeps Turning“.
Vizuálne spracovanie albumu budem kompletne vedieť posúdiť až potom, čo zo schránky vylovím originál CD, môžem ale povedať, že mne je ten motív so splodencom bohyne spravodlivosti a Cthulhu s apokalypsou v pozadí sympatický. Nejaké výplody o „deathcoreovom štýle“ by som fakt nebral vážne.
Tuto to môžem uzavrieť konštatovaním, že už druhý rok po sebe dávam desiatky hlavne skraja roku a prevažne „veteránom“, ktovie prečo. Nechcem si myslieť, že tí o dvadsať a možno viac rokov mladší hudobníci, ktorí dychtivo čakajú na to, kedy sa na tróne uvoľní kus miesta, na stvorenie poctivých vecí zatiaľ skrátka nemajú.
1. Cycles Of Suffering
2. Purgatorial Punishment
3. Eminent Wrath
4. As Grace Descends
5. Sullen Days
6. Pinnacle Of Bedlam
7. My Demise
8. Inversion
9. Rapture Of Revocation
10. Beginning Of Sorrow
Legenda znovu polita živou vodou. Podobně jako po slabším (v rámci tvorby SUFFOCATION, samozřejmě) "Souls To Deny", přišel famózní self-titled záznam, přichází i po ne úplně dokonalém "Blood Oath" další pozoruhodné tvůrčí vzepjetí ikony technického BDM. Nejlepší deska od časů "Despise The Sun"? Dost možná ano.
25. února 2013
Z HODNOCENÍ ČTENÁŘŮ
KegroundfromBa
9,5 / 10
Narozdiel od Behemoth, Morbid Angel, Pestilence alebo aj Cannibal Corpse sú pre mňa Suffocation jednoznační. :D Nehovoriac o živých vystúpeniach...
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.
Low-key scandi thriller o druhém největším vyšetřování v dějinách Švédska má pár dramaturgických botiček, ale svým důrazem na skvělé postavy a trpělivě budovanou atmosféru odhodlaného zoufalství dokáže ve finále trefit na solar. Silná a poctivá minisérie!
Krásno vyšlo včera, na výročie obety Jana Palacha. Ak chcete mať zimomriavky z počúvania slovenského metalu, čo najskôr si dajte tento prvý veľký domáci album tohto roka.
Nelze jimi pohrdat, musíte je milovat! Bezejmenná novinka nepřekvapí ve smyslu žánrových změn, ale přijde mi rafinovanější a propracovanější než kdy předtím. Rozhodně však ne na úkor intenzity a nekompromisního přístupu. Tady vše při starém a dobrém!
Už pár dnů mě trápí teploty, tak se nořím do hojivého babylonského bláta těchto Belgičanů. Ve své drone doomové přísnosti je to krásný, bezmála hřejivý delirický zážitek, který jedním dechem proklíná i povznáší, elegantně tančí i trpí v křečích.
I přes původní vize, že nová deska Nicka Cavea ponese optimistickou auru, propadá se "Wild God" do pochmurných nálad a svou tísnivou atmosférou umí sevřít posluchače do kleští. Přesto je "Wild God" o kus písničkovější než minulé desky, což je za mě dobře.