Musím sa priznať už som ani nedúfal, že týchto pár riadkov nakoniec napíšem. Nie preto, že by sa mi táto nahrávka vydaná v decembri 2012 nepáčila, práve naopak, ale mám dosť veľký problém napísať niečo k veci, ak ide o kapelu, ktorej členov považujem za priateľov. Je to akýsi pisateľský blok.

DIE PROUD už v čase vydania svojho debutu ako kapela neexistovali, v podstate už neexistovali ani pri jeho nahrávaní. Kapela skončila kvôli zdravotným problémom gitaristu Mira Moška, ústrednej postavy celého projektu, no členovia nechceli, aby sa pripravovaný materiál stratil, a tak ho nakoniec nahrali a vydali na vlastné náklady.

Okrem Mira CD nahrávali aj Peter Hija, známy z GOD DEFAMER a FISHARTCOLLECTION, Roman z FISHARTCOLLECTION a predtým DYSANCHELY, Ľubo z CALL THE MASSES a Rado Török z PTAAH. Zostava zaujímavá, no obsah CD je ešte zaujímavejší.

Pri pozornejšom počúvaní vám nemôže uniknúť fakt, že na albume použili naprogramované bicie, no našťastie to nie je žiadne tuc, tuc... Programovanie mal na starosti Rado z PTAAH, ktorý sa s rytmami hrá zaujímavým spôsobom nielen vo svojej domovskej kapele. Priznávam sa, že umelé bicie veľmi v obľube nemám, mnohokrát ma skôr od počúvania odrádzajú, toto je však jeden z mála prípadov, keď mi nijako zvlášť nevadia. Rado okrem bicích obsluhoval aj klávesy a celú nahrávku nakoniec aj zmixoval a zmastroval.

Ak spýtate, čo za muziku DIE PROUD produkujú, moja odpoveď bude diplomatická. Škatuľkovanie som nikdy nemal bohvieako v obľube a v tomto prípade zaradenie DIE PROUD do nejakých jednoznačných mantinelov podľa mňa ani nie je možné. Samotná kapela na svojom profile na Bandzone uvádza, že produkuje thrash-metalcore, s čím sa hrubých obrysoch aj dá suhlasiť, no okreh týchto dvoch odrôd počujem aj vplyvy death metalu a technicky (vraj progresívne) hrajúcich kapiel.

Čo je ale dôležitejšie ako narvať produkciu kapely do škatuľky? Kvalita obsahu samotnej nahrávky. Chlapi naplnili CD kvalitnou muzikou, ktorá určite nebude trhať rebríčky popularity, ani na ňu nebudú prisahať zástupy fajnšmekrov, no na druhej strane sa dokáže na dosť vysokej úrovni popasovať aj so svetovou konkurenciou.

Zaujímavosťou je aj - v metale také časté - zapojenie filozofie Friedricha Nietzscheho. Aj keď tentoraz ide o menej prvoplánovú záležitosť, pretože sa Miro Moško v osobnosti tohto nemeckého filozofa vyzná podstatne lepšie ako drvivá väčšina metalistov.

Okrem živého bubeníka, ktorý by nahrávke pridal na hutnosti a dynamike, by sa dalo pridať viac chytľavejších pasáží. Dokonalé vraj nie sú ani anglické texty, aj keď to už ja osobne nedokážem posúdiť. Ale aj napriek týmto mínusom je album DIE PROUD jedným z nenápadných - povedzme - polodrahokamov našej scény.