Čas letí a voľakedy čerstvá a očakávania vzbudzujúca novota SIX FEET UNDER oslavuje dvadsiate výročie vzniku. Chris Barnes potom, čo ho CANNIBAL CORPSE v zásade vyhodili, urobil so svojím old school deathmetalovým komandom celkom slušnú kariéru a SFU je skrátka na scéne meno. Aj keď je dosť možné, že veľa z toho mena po rozšifrovaní znie ako Chris Barnes.

Ak totiž z diskografie škrtneme tri plus – mínus blbosti či zbytočnosti „Graveyard Classic I – III“, stále nám zostane úctyhodných desať albumov, čo je na dvadsať rokov v pomerne jasne vymedzenom a ľahko vyčerpateľnom žánri tak trochu priveľa. Osekať to na šesť, maximálne sedem, prípadne vybrať tie najvydarenejšie skladby na tento počet nahrávok, bola by diskografia SFU oveľa vyrovnanejšia.

Takto však na celkovo trinástom dlhohrajúcom záseku Barnesovci zo všetkého najviac vyznievajú ako kapela, ktorú „urobili“ či definovali prvé tri albumy a odvtedy s väčším či menším úspechom vydávajú viac – menej štandardizovanú zmes postupov od „Haunted“ po „Maximum Violence“, pričom mení sa akurát tak názov a občas aj zostava, najnovšie dosť radikálne. Z kvarteta na kvinteto, v ktorom Chrisa (vokály) a Stevea Swansona (gitara) doplnil nie len extrémne metalový bubenícky fenomén Kevin Talley, basák Jeff Hughel, predtým účinkujúci napríklad v technickej zbesilosti BRAIN DRILL alebo v temných CYANIC (a aj v cirkusantoch RINGS OF SATURN), a švédsky gitarista Ola Englund.

Je veľká škoda, že tieto talenty „otec zakladateľ“ zjavne nepustil do väčších akcií, v ktorých by mohli hudbu SFU občerstviť a oživiť. Takto je aktuálna nahrávka zase raz len o tom, že Chris je stále pánom dinosaurieho, nenapodobniteľného pažeráka a aj sprievodný ryk nejakého rozbesneného mimozemšťana, ktorý čo – to prišiel „vysvetliť“ planéte Zem, je opäť úkazom na hlboký úklon. Legenda o tomto hlase hlasov stále platí. Platí ale aj to, že to typické stredné tempo, ktoré hrobári využívajú v prvom rade, síce miestami pôsobí pochmúrne, ale v dnešnej dobe už aj ubíjajúco.

Tam, kde SIX FEET UNDER hrajú rýchle veci, boli najlepší už na o dosť starších albumoch, a dnes to platí oveľa viac. Častejší výskyt chytľavých nárezov v štýle „Decapitate“ a pár ďalších by veci pomohol rovnako ako zvuk, ktorý ma baví, a viera v to, že naživo SFU zostanú spoľahlivým zabijakom. Skladateľsky však spadajú kdesi do levelu ROLLING STONES – tým nikto nejakú novšiu (posledných 30 rokov) tvorbu vyslovene neodpisuje, ale naživo sa od nich aj tak chcú pecky z úsvitu veľkej kariéry. (A od SFU „trochu toho CANNIBALU“...)