Štyri roky uplynuli, odkedy Francúzi HACRIDE oslovili prívržencov metalovej alternatívy a tým povestným rozhodujúcim tretím albumom sa vyštverali tam, odkiaľ sa má pozerať na klaňajúci sa zástup niekde dole.

Skladby v ušiach rástli a časom nie a nie stratiť na pôvabe. V našich slúchadlách a vo všeobecnom povedomí zasvätených sa udržali vďaka pútavému súdržnému materiálu, ktorý vznikol neobvykle epickým uchopením paradoxne na prvý pohľad ničím pozoruhodného, a pritom v podstate nezaraditeľného metalu, kde veľké labely obvykle z bezmocnosti použijú nálepku „progressive“.

Od vydania „Lazarus“ sa pár vecí zmenilo. Bubenícka stolička a mikrofón zmenili majiteľa a HACRIDE podpísali novú zmluvu s Indie Recordings. Pokiaľ však kolega Dalas pred štyrmi rokmi hovoril o „prekvapivo pestrej a organickej hudobnej mozaike“, v tomto zmysle line-upové zemetrasenia hudbu samotnú nijako negatívne nepoznačili.

Lenže na vysoký štandard u vami ostro sledovaných vlakov si zvykáte rýchlo, život je jednoducho pes. A tak možno len to „prekvapenie“ už budeme musieť prirodzene z uvedenej citácie zmazať. I keď... kdesi v skrytej zložke hlavy si ho ešte podržte.

Žabožrúti pri letmom, cca štyridsaťminútovom pohľade svoj hudobný prejav zdanlivo zdynamizovali. Bude to však aj o všetkých tých ľuďoch „za kamerou“, ktorí urobia kvantum roboty a napokon sa len mihnú v nikým nesledovaných záverečných titulkoch – šikovní strihači, napríklad.

Vôbec nespochybňujem „Lazarove“ dlhometrážne eposy, no napriek tomu, že pätnásťminútová „To Walk Among Them“ je zároveň prudko požívateľným unikátnym best-of  všetkého zaujímavého, čo HACRIDE vytvorili, novinka sa počúva azda najlepšie v histórii kapely aj vďaka tomu, že skladby tu majú v priemere päť minút a pútavé momenty sa koncentrujú na citeľne menšej ploche.

Za mikrofónom sa tiež trochu vyjasnilo. Novic Luis Roux je síce najmä v expresívnejších vokálnych linkách so svojím predchodcom pomerne zameniteľný a v „hardcorovo“ nasratých momentoch akoby oboch jedna mater mala. Výrazne však navrch získava v čistých spevoch, kde (pri všetkej úcte k Samuelovi Borreauovi) sa zdá byť intonačne kvalifikovanejší. Vďaka tomu nové skladby získavajú na spevnosti, akú v minulosti od HACRIDE nebolo možné očakávať („Strive Ever To More“). Na druhú stranu, nikto to ani v ich hudbe neočakával a nehľadal. Pri tak nejak nepredpokladanej chytľavosti refrénov autor odkazuje na koniec druhého odseku recenzie.

HACRIDE do kotla hádžu ingrediencie, ktoré pravidelný návštevník tohto webu bude kvitovať. Sú to typicky výbušné disonantné pasáže, ktoré aj na štvrtom albume zatraktívňujú dianie svojou prieraznosťou, pretože sú dosť „metal“. Tie sú prekladané pútavými akustickými a melodickými zábleskami, lebo tu a tam už by to bolo príliš „metal“. Na albume možno nájsť aj chirurgicky presné tupé bicie a hrubý štrk prepadávajúci pomedzi struny, keď sa niekdajší „Phenomenon“ obrodí v naliehavom, svalovú hmotu postupne naberajúcom marši „Synethesia“. A k tomu tiež zvukový šat, ktorý z novinky robí atraktívny kus onej už minule spomínanej metalovej moderny - to všetko zvyšuje novinke fešákov z Poitiers šancu na trhu.

„Back To Where You´ve Never Been“ je príťažlivý vo svojej nepredpokladanej, okamžitej čitateľnosti. V nadväznosti na to je viac chytľavý, viac user-friendly a menej vhodný pre inteleguánov, ktorí by si svojím vkusom a zmyslom pre hudobnú „vyššiu matematiku“ chceli niečo dokazovať. Ak to má byť jediná daň za takto kaloricky výdatné nahrávky, poďme si s nimi vytrieť zadky.