Niekto iný by na ich mieste zrejme vytrieskal z veľkého záujmu o kapelu ČAD všetko, čo sa dá. Oni si však idú svoje, prichádzajú s novým albumom pod hlavičkou svojho druhého, melodickejšieho, rock´n´rollového a punkového zoskupenia VANDALI. Rozprávali sme sa s frontmanom Pištom Vandalom.

Zrejme aj vás samotných musel prekvapiť ten enormný záujem o ČAD. Chválili vás aj ľudia, ktorí bežne ani nezakopnú o tvrdú muziku. Nelákalo vás využiť túto vlnu popularity a surfovať na nej ďalej s nasledovníkom „Ťažkého kovu“?

Záujem o ČAD nás teší, je to milé a príjemné. Nadviazali sme vďaka tomu veľa nových známostí aj mimo extrémnej hudobnej scény. Ľudia z takzvanej oficiálnej kultúry nás začali registrovať, dokonca trocha akceptovať (smiech).

Na druhej strane sa objavilo značné množstvo „vychcálkov“, ktorí nie sú v obraze a nejakým spôsobom sa chcú na nás priživiť. Vždy sa na tom dobre zabávame. Funguje to takto. Týpek zavolá: „Nazdár, Pišta! Počúvaj, robím tu u nás taký koncertík, takú neznámu kapelu z Rumunska. Dójdite s ČADOM zahrať, dám vám niečo na cestu, ak vyjde. Vieš, potrebujem aby došli ľudia, aby som tým Rumunom mohol zaplatiť cesťák, pivo a hotel. A na vás prídu!“ Toto sa deje tri- až päťkrát mesačne. Potom zloží telefón a viem si predstaviť, čo hovorí kamošom: „Volal som s tým kokotom Pištom z ČADU, že aby došli zadara zahrať a jebo bradatý povedal, že uvidí.“ (smiech).

Alebo sa mi začali ozývať ľudia, s ktorými som roky nebol v kontakte, že by sme si mohli spolu zahrať a „niečo“ vymyslieť. Však jasné, zahrajme si, ale prečo si celé tie roky mlčal? Ono je to v podstate jedno, my hráme, lebo bez toho nemôžeme byť. Koncerty hrávame preto, aby sme mali výlety. Celý týždeň muklujeme v robotách, cez víkend naložíme do auta gitary a frčíme. Som vďačný všetkým férovým ľuďom, ktorí nás akýmkoľvek spôsobom podporujú a majú nás radi! Im patrí náš rešpekt!

Čo sa týka nového ČADU, tak nám ľudia hovorili, aby sme sa vykašľali na Vandalov a nahrali nový ČAD. My však robíme na preskáčku – raz VANDALOV, raz ČAD. Len kvôli tomu, že máme lepšie odozvy na ČAD, nezahodíme predsa VANDALOV! Pre nás je táto hudba aj scéna o slobode. O tom, že si môžeš urobiť veci po svojom. Nikto z nás tu nie je na to, aby plnil očakávania iných. To máš ako s jedlom – nikdy ho nedochutíš tak, aby chutilo všetkým. Dochuť si ho podľa seba a možno bude chutiť aspoň niektorým.

Slovenský punk vraj skapal. Idete ho poliať živou vodou, alebo si len s chuťou kopnete do mŕtvoly?

Ty, práve teraz, keď sme sa vracali z Obscene Society festu v Pardubiciach, tak sme počúvali Hiraxove punkové výberovky. Na každej je plus mínus 27 skupín. Vychádzalo to všetko od roku 2000 tuším až do roku 2008. Dnes z tých 100 kapiel funguje možno desať. Vlna punku na Slovensku opadla. Ostalo pár kapiel ako SLOBODNÁ EURÓPA, ZÓNA A alebo KONFLIKT, ktoré majú dobrú návštevnosť, ale je to asi tretina z toho, ako mávali na koncertoch pred piatimi rokmi.

Naposledy sme išli turné so Zónou, záujem bol mizivý. Všetko prevalcovali kapely ako ZOČI VOČI, THE PARANOID. Hrali sme koncerty aj s nimi. Chlape, to bola strašná depka. Na akcii päťsto ľudí, ktorí ťa majú na háku. Pochopili sme, že sme s Vandalmi zostarli, aj naše songy zostarli. Ľudia pod pódiom nemali záujem o naše videnie sveta. Chceli počuť príbehy o nešťastnej láske, o vzťahoch cez fejsbúk a zase o nešťastnej láske. Skrátka decká na preplesk (smiech).

Nový album sa mal pôvodne volať „Starí psi“. Čo vás viedlo k zmene názoru a aktuálnemu názvu „Synovia hromu“?

Starí psi – sú verní, dobre strážia, žiadna mačka im nevyžerie pamlsky z misky. Nič ich len tak ľahko nevzruší. Keď hryzú, tak majú techniku, drvia kosti. Potom sme to nahrali, počúvame to dookola a zrazu nám trkne - veď to má najväčšie gule zo všetkých vandalských nahrávok! Kokos, to nakopáva zadky, to drví kamene! A máme tam pesničku „Synovia hromu“. Tak sme to po nej pomenovali. „Sme synovia hromu, čakajte pohromu, dcéry búrky, bratia víchrov od hromu!“ - to tam spievame!

Keď ste ako ČAD vydali album „Ťažký kov“, zlé jazyky vraveli niečo o „vandalizácii ČADU“. Bude váš najnovší album „čadizáciou VANDALOV“? Ako vlastne v súčasnosti vnímaš ideové, názorové a hudobné prepletanie vašich dvoch kapiel?

Hráme ako vieme. Ja som v kapele najstarší a poviem ti, že čo sa týka Vandalov, tak by som hral len hopsasa odrhovačky – slohu, refrén, slohu. Ale Basia a Valér majú ešte mladíckeho ducha a chuť experimentovať, tak je to trochu komplikovanejšie. Ja počúvam len stariny a oni aj nové veci. Ja idem viac po obsahu, oni po forme.

Aj výsledný sound VANDALOV je ich rukopisom. Pesničky sú tvrdšie. Zásadne iný je spev. Do pesničiek, aké sme teraz urobili, sa môj papundeklový melodický vokál nehodil, tak som musel pritvrdiť. Tiež mi v poslednej dobe zhrubol hlas (smiech).

Dôležitou vecou je aj to, že sme tento album robili bez ambícií. Nič od neho neočakávame. Keď sme robili „Inváziu“, tak sme komplikovane zvažovali úplne všetko. Boli sme plní očakávaní – čo sa stane? Nestalo sa nič!

Ako ČAD našťastie koncertujete ďalej a žnete úspechy aj za riekou Moravou. Riadne tučným polienkom prihodeným do ohňa záujmu o vašu kapelu by mohla byť zvrátená, crustová verzia skladby „Votrelec“ od kapely HEX. Ako ste sa ocitli pri znásilňovaní slovenskej popovej klasiky?

V Čechách hráme v poslednej dobe veľmi veľa. Zásluhu na tom má Čurby a jeho Obscene production, kde „Ťažký kov“ vyšiel minulý rok. Tešíme sa z toho. Na Morave a v Čechách sú dobré akcie, zloba ako sa patrí! S tým Hexom to bolo takto – Yxo fandí ČADU, pozval nás aj na Žákovic Open. A pred mesiacom volá: „Pišta, vydávame novú nahrávku, bude to dvoj-CD, na jednom nový materiál a na druhom budú covery od Hexu. Bolo by super, keby ste s ČADOM niečo naše nahrali.“

Tak sme sa do toho dali. Dlho sme uvažovali nad tým, ktorá skladba by nám sadla. Votrelec! Malo to vyjsť už teraz, ale myslím, že sme jedna z mála kapiel, ktorá cover nahrala. Ostatné nestíhajú. Čo to znamená? Že kurvadrát makáme viac než väčšina popových kapiel, no nie? No sakražeáno!

Okolo čoho sa budú točiť texty na „Synoch hromu“? Je pravda, že ti Valér a Baška zakázali písať o láske? Vraj si máš so zaľúbenými textami radšej vydať sólový album.

O láske mi zatrhli. Sviňáci. Asi sa boja, že by sme raz mohli dopadnúť jak GLADIÁTOR (smiech). Veľa čítam, veľa píšem, ale poviem ti, texty sú vždy najväčší problém na našich nahrávkach. Nie sú obsahy, nie sú príbehy. Všetko už bolo povedané, len ťažko nájdeš niečo, čo tebou otrasie. Nakoniec vyšli dobre, ale bola to makačka. Samozrejme vždy sa dá vylepšovať. Niektoré skladby mali dva, aj tri texty. Vybrali sme potom ten najlepší. Ono to aj tak ukáže úplne inak, keď držíš v ruke vylisované CD a dáš ho do prehrávača. Vtedy pesničky odhalia svoju pravú tvár. Niektoré umrú po dvoch vypočutiach, iné pretrvajú.

Texty sú tam o tom, že Starí psi – čím sú starší, tým sú lepší, nasratejší a ostrejší! Tiež je tam „Pirátska“, to je moja srdcovka. Spieva sa tam: „Spoločnosť je na vine, že sme dali zbohom pevnine a vyrazili na more, nechceli sme stáť v pozore – sme piráti!“.

Jeden z top songov je „Distoršn“, je to o tom, že potrebujeme nakopávatko – distoršn, aby to malo ten správny zvuk a drajv! Tiež song „Veľké veci“, kde sa spieva: „Čakajú ťa veľké veci, raz o tebe budú rozprávať príbehy, že si bol človek, ktorý sa nevzdal pravdy a vzpriamený si kráčal až do samého konca.“

No a mám tam aj jeden kvázi lovesong. Valér ho bojkotuje, že ho mám hrávať amplakt. Volá sa „Zlé časy“ a spieva sa tam: „Kým naše kosti zhijú v zemi, na večnosť odsúdení sme, budem stáť vždy na tvojej strane a ty podržíš stranu mne! S tebou všetko prežijem!“ Pre mňa je to najlepší song s najlepším textom.

A všeobecne obľúbená „Rasťo Smrtič“ – je o týpkovi, čo počúva hlavne platne, a hovorí, že thrash metal vládne! Počúva Headbanger_FM, má tenisky s veľkým jazykom, v igelitke fľaškové pivo s otvárakom! Je tam toho oveľa viac.

Je zaujímavé, aké vycibrené ucho majú poprední slovenskí spisovatelia. Balla mi spomínal, že v jednom momente si mu svojím vokálom pripomenul mladého Milleho Petrozzu, Peter Pišťanek v tvojom výkone v skladbe „Votrelec“ počul Chucka Schuldinera. Aké spevácke prekvapenia nás čakajú na novinke VANDALOV?

To ma veľmi teší! Šak hulákam, jak drak (smiech). Zvlášť Schuldiner mal úžasný vokál. Na poslednom albume DEATH, tam sa v jeho hlase zrkadlilo niečo, čo nás presahuje. Inak človek s najbrutálnejším vokálom je pre mňa stále spevák z OBITUARY. Ten to musí ťahať z pekla.

Okrem pochvál ma ale vieš čo teší ešte viac? To, že dvaja najlepší slovenskí spisovatelia majú vzťah k tvrdej muzike! Odmietajú pop a nenaletia na ojeby! A tebe patrí chvála, že si ich dotiahol do Headbanger_FM. Zvlášť majstro Pišťanek je tvrdý oriešok, lebo ten nedáva rozhovory nikomu!

Na nových Vandaloch viac kričím. Melodika je tam tiež, ale pomenej. Ťažké časy, vyžadujú rev! (smiech)

Ako sa staráš o svoj hlas? Zájdeš ešte občas ku hlasovej pedagogičke?

Celý rok pijem iba vlažnú vodu. Nič ľadové neznesiem. A potom po koncerte musím aspoň chvíľu mlčať. Ak nemlčím, zachrípnem. Ale o dva dni už som v pohode. U hlasovej pedagogičky som bol naposledy pred nahrávaním „Invázie“, čiže dosť dávno. Ako prvé som sa jej pustil naše nahrávky a spýtal som sa jej, či si s ČADOM nezničím hlasivky. A ona na to, že ako dlho takto vreštím. Ja, že štrnásť rokov. A ona mávla rukou, že keď som si ich neodpálil doteraz, tak už si ich neodpálim nikdy.

Tak som rád. Ale sú také cviky na hlasivky, také falzetové cvičenia (to je ten tenký hlas, akým spievali BEE GEES), tie ti dajú všetko do cajchu. Dôležité je aj to, ako spievaš. Dlho som hľadal extrémnu polohu, ktorá by bola zrozumiteľná a prirodzená a pritom by mi neubližovala. S VANDALMI je to jednoduchšie. Tralalala, tralala vyspevujem si jak drak!

Čo vás po tých rokoch ženie vpred? Čo vám dodáva energiu pre točenie toho veľkého kola, na ktorom je okrem dvoch kapiel zavesené ešte aj knižné vydavateľstvo?

Bude to zrejme nejaká úchylka, alebo postihnutie. Jednoducho to musíme robiť. Napokon všetky dlhy, ktoré som kedy mal, boli len a len kvôli muzike a knihám. Je v tom veľký kus radosti, posadnutosti a odhodlania. Muzika je svet slobody, v ktorom si veci môžeš riadiť po svojom. Nikto ti nemôže nadiktovať, čo je dobré a čo zlé. Môžu ťa kritizovať, môžu ťa odrádzať, ale ty nad tým mávneš rukou. Podobne je to aj s knihami.

K nim mám najvrúcnejší vzťah ja. Sú súčasťou môjho života. Prenasledujú ma všade. Vydavateľstvo Limerick teraz prešlo veľkou reorganizáciou. Vstúpili do neho Basia i Valér, máme s.r.o., sme platcami DPH, učíme sa v tom chodiť. Človek si myslí, že štát je nejaká neschopná skostnatená inštitúcia. Ale keď si založíš firmu zistíš, že štát má do detailov premakaný systém parazitovania na tvojej práci. My sme si dali vo vydavateľstve jedno a najzákladnejšie pravidlo: „NEKLAMAŤ, NEKRADNÚŤ, NEŽOBRAŤ!“

Kamoši, ktorí majú firmy sa nám smejú, že s takýmto prístupom skrachujeme, takže je to taký malý experiment. Ešte stále veríme, že čestnosť a poctivá práca sa raz zúročia. Vydali sme knihu Lucie Piussi Život je krátky, ktorá je medzi finalistami najprestížnejšej literárnej súťaže Anasoft litera. Tiež moju knihu Prototyp Eva, ktorá všetkých odrovná. Detské knihy Ratlík Karlík, Havinkovo hovienko, ktoré ilustroval náš slávny bubenec Valér Tornád. Fakt pekné veci.

Aké máte plány na leto? Kde všade vás ľudia budú môcť vidieť a zažiť?

Čo sa týka leta, hráme len zopár akcií. Hráme celý rok, tak aspoň v lete chceme mať voľno. Skoro celý august nehráme, chodíme po výletoch, vyvaľujeme sa, žerieme čipsy, pijeme kofolu. To je leto, ako sa patrí. V septembri by sme mali ísť do Brazílie. Ak to vyjde, bude rokenrol, ak nie, tak bude rokenrol tiež. (smiech)

V júli zopár akcií hráme, no nič zásadné, čo by zmenilo chod sveta, alebo nás vynieslo do svetla reflektorov. Ale jedna vec predsa len hej - 17. júna v pondelok zavrzáme naživo v rádiu v relácii Headbanger_FM. Pokrstíme tam Synov hromu. A každý kto napíše do relácie mail, dostane CD ako darček.

Vďaka, že ste to dočítali až sem. Buďte zdraví, ostrí a nasratí!