Málokedy sa hudba dopĺňa s obalom a klipom až takto dobre. Alebo inak: Kým dobrá hudba nie je samá o sebe až taká ojedinelá, dobrá hudba s precíznym vizuálom vždy príjemne prekvapí.

Obal a klip povedia v tomto prípade takmer všetko.

Obal je naoko bezchybný, možno až sterilný. Pod jeho povrchom však cítiť pnutie - podobne ako v hudbe. Zdeformované makrodetaily v ňom slúžia celku a zároveň samé o sebe obsahujú stopy života.

Klip rešpektuje jednoduchosť, atmosféru a hlavne vnútorný rytmus albumu. Tiež neprináša žiadne vyvrcholenia. Pôžitkom je samotné prúdenie času a myšlienok.

Elektronika Jona Hopkinsa sa odohráva v dvoch vrstvách – kontrastoch. Je veľmi rytmická, no zároveň melodická, naspodku regulárne ambientná. Spočiatku je jemne agresívna, neskôr iba jemná. Navonok jednoduchá, vnútri premyslená. Chvíľu takmer tanečná, chvíľu iba klavírna. Za každých okolností - aj ku koncu, keď je o niečo slabšia - zostáva zľahka hypnotická.