Relapse Records tentokrát dodali kapelu, ktorá už spĺňa kritériá pre zaradenia do kategórie „nie celkom moja krvná skupina“. Je to extrémna (metalová) hudba, to je v poriadku, ale cieľový poslucháč nie som. Je to tvrdé, nekonvenčné, bez snahy zapáčiť sa či vlichotiť poslucháčovi, to je fajn. Prinajmenšom je to fakt zloba, na rozdiel od kadejakých „funeral“ záležitostí, z ktorých sa niekedy vykľuje akýsi ultrapomalý kostolný metal, orámovaný vôňou zvädnutej, mierne nahnívajúcej pohrebnej kveteny, vôňou ťažkou, ale akousi sladkastou a romantickou.

Trojica IS (bicie), JCM (?) a ELM (vokály, gitary) pochádza z coloradského Denveru, vznikla nikto nevie kedy a „Scorn“ je jej vôbec prvou nahrávkou. Ďalšími hudobnými aktivitami sú u bubeníka melodicko/progresívne/deathmetaloví KITEZH, ELM pôsobí v CLINGING TO THE TREES OF A FOREST FIRE, čo je názov, od akého sa dá očakávať pohroma, ale údajne by to mal byť hlavne death a grind, nejaká metalcoreová moderna až potom. Nepočul som, neviem. A naživo hral aj u aktivistických death/grindových CATHETER, ktorých tvorba ma minula tiež.

V každom prípade majú prinajmenšom PRIMITIVE MAN a CLINGING... spoločnú textovú náplň, ktorou je nenávisť a mizantropia. Z textov na „Scorn“ priam vyteká čierne, olejovité zhnusenie, znechutenie, otrávenosť a pohŕdanie všetkými a všetkým, ich autor tuším ani seba samého nepovažuje za nič extra. Miestami tie nálady pripomenú pár veršov z tvorby Bukowskiho, s tým, že Charles tam stále frcol aj trochu nadhľadu či sarkazmu. Tuto to nie je, proste „na **** všetko a do hajzlu s tým“. Pár je ich skôr minimalistických, vrátane jedného jednoslovného.

Od takéhoto posolstva asi nejakú príjemnú hudbu očakávať nemožno. Pripravte sa na riadne disharmonické bublajúce sludgeové bahno, bolestné drvenie a vláčenie tŕním, rozbitým sklom a rozliatym klokotajúcim asfaltom.

Úvodná a zároveň titulná skladba má skoro dvanásť minút a je vynikajúcim príkladom toho, čo je sludge/doom. Melódie? Načo. Harmónie? Toto nie je metal o náladách, iste nie o nejakých príjemných. Ubíjajúci rachot bicích, hrmenie basy, kvílenie gitár, väzbenie, noiseové ruchy a zlostný, zúrivý rev a brechot, to celé premostené niekoľkými rýchlejšími pasážami. O niečo kratšia, len čosi vyše deväťminútová kompozícia „Antietam“ je v podobnom duchu, ostatných päť kusov je v klasickejšej pesničkovej stopáži.

Tam sa k slovu dostáva aj rýchlejší, energickejší či agresívnejší metal, hraničiaci s podladeným crustom a hard corom. Ak sa tu chceme baviť o doom metale, tak o tom apokalyptickejšie ladenom. Nielen zvuk vo vás môže oživiť spomienku na WINTER, prípadne na kalifornských MINDROT. Pri počúvaní PRIMITIVE MAN si uvedomíte, že ich druhý album „Soul“, plný momentov, ktoré zneli, ako keby KORN skúšali hrať death/doom, predbehol dobu tak o dekádu.

Aby to celé bolo predsa len pestrejšie, v šestke „Stretched Thin“, najkratšej veci na albume, dôjde aj na dosť divoký deathgrindový náklep. V závere mi z toho celého vychádza, že PRIMITIVE MAN ma nakoniec po slušnom počte vypočutí začali baviť, ľahko prístupná tá ich tvorba nie je ani náhodou, ale preniknúť do nej a pochopiť ju sa dá.

Komu by to nestačilo, k dispozícii je demo z februára tohto roku, o tri skladby navyše, vrátane coveru od PORTISHEAD (o ktorých som netušil, čo hrajú, ani keď boli na obálkach všetkých prestížnych hudobných časopisov pečení – varení).