Nápad natočiť vo formáte 3D veľkolepý koncert najväčšej metalovej kapely všetkých čias a doplniť ho príbehom bedňáka s tajuplnou misiou neznie vôbec zle. Až do momentu, keď uvidíte na vlastné oči jeho realizáciu.

„Through The Never“ vám umožní precítiť koncert legendy menom METALLICA štýlom, ako keby ste boli v povestnom snejkpite. Máte pred sebou každú kvapku potu pod Jamesovou džínsovou vestou s nášivkami, každý Kirkov kŕčovitý úsmev, každý jeden Larsov úškľabok a Robertov kačací pohyb.

Zvuk vo filme a na soundtracku je vskutku luxusný, máloktorý koncertný záznam znie takto dobre. Po formálnej stránke naozaj ťažko niečo vytknúť. Kapela si vie v záberoch pred koncertom vkusne vystreliť sama zo seba – James a jeho autíčko, Rob ako King Kong v špeciálnej miestnôstke pre jeho basové dunenie, Lars a jeho nevraživý pohľad, krvavý Kirk.

Horšie je, že po zvyšok filmu si miestami dosť nepekne robí srandu z každého logicky uvažujúceho diváka.

Ak vám má byť filmový hrdina sympatický, musíte sa s ním v istej rovine stotožniť, pochopiť jeho zmýšľanie a činy. Skúste to však pri mladom mužovi, ktorý je očividne náchylný k užívaniu omamných látok, v priebehu celého filmu má vodnaté, neprítomné oči, všetkému okolo seba sa neustále spomaleným spôsobom čuduje a robí jednu nelogickú vec za druhou.

Kým koncertu od zimomriavkového intra „The Ecstasy Of Gold“ nechýba dynamika a príťažlivá energia, rýchle prestrihy do paralelného príbehu prispatého chlapca, ktorého stiahne jeho nadriadený z hľadiska hneď v úvodnej skladbe a poverí ho zdanlivo jednoduchou úlohou, sú z minútu na minútu iritujúcejšie a privolávajú jeden „fejspalm“ za druhým.

Aj pozitívne a fanúšikovsky naladený divák musí byť riadny schizofrenik, aby tento koncept hodnotil kladne. Štýlové pódium využíva METALLICA na parádne pohrávanie sa s významom svojich skladieb – zalieva ho krvou v biblickej „Creeping Death“, vybuchujú na ňom granáty v protivojnovej stelesnenej úzkosti „One“, nechýba veľké elektrické kreslo v „Ride The Lightning“ či gigantická socha spravodlivosti v „And Justice For All“.

V paralelnom príbehu sa v tých istých okamihoch dejú veci, pri ktorých si musíte v zlomku sekundy vypínať mozog, aby ste sa nezačali smiať alebo plakať od frustrácie.

Aj samotný koncert má svoje muchy. Na divákoch je až príliš vidieť, že síce sú fanúšikmi, ale zároveň aj komparzistami vo filme, a nie návštevníkmi „obyčajnej“ metalovej show. Bezpečnostné uličky v hale spôsobujú miestami dojem nezaplneného hľadiska. Fór s horiacim technikom a garážovým prostredím, ktoré METALLICA vymyslela už na turné k albumu „Load“, pôsobí tiež dosť rozpačito – presne v týchto momentoch nelogické anomálie bedňákovho príbehu nakazili aj slušne odsýpajúci koncertný zážitok.

Je skvelé, že METALLICA neustále posúva hranice toho, čo sa dá v (metalovej) hudbe robiť. Otázne však je, za akú cenu to robí. „Through The Never“ našťastie nie je „Lulu“ na filmovom plátne. Skôr „S&M“. Musíte byť naozaj veľkým fanúšikom, aby ste ocenili nefungujúce spojenie kvalitného koncertu s úplne dementným príbehom. Škrípe to úplne rovnako ako pri kŕčovitom spájaní metalu so symfonikmi zo San Francisca.

Tisíckrát radšej než „Through The Never“ si vychutnám skutočný koncert. Stokrát radšej výborné záznamy z francúzskeho Nimes alebo Mexika. Ako povedal hosť v mojej metalovej show Headbanger_FM Michal Stankoviansky (spolupracoval s kapelou, točil jej koncerty na pódiu, videl ich naživo 39-krát), lepšie by bolo keby všetku túto kreatívnu energiu METALLICA realizovala na dobrom štúdiovom albume.