Je otázne, nakoľko „potrebné“ sú vôbec recenzie nových albumov kapiel ako PEARL JAM. Ak by pri dnešných skúsenostiach boli ochotní vypustiť do sveta niečo, čím si pohnevajú fanúšikov, bolo by to asi na psychiatriu. Na druhej strane, oni majú nielen zarobené, ale hypoteticky by už nikdy nemuseli vydať jedinú novú skladbu. Vstupenky by sa predávali bez problémov tak či tak – ľudia prídu, aby počuli „Corduroy“ alebo „Black“ a prídu radi aj ôsmy raz. Holý fakt, z ktorého na posledných štúdiovkách Američania ťažia.

A v tomto zmysle je aj tá jubilejná desiata typickým albumom kapely, ktorá vlastne albumy už nejaký ten piatok vydáva tak trochu zbytočne a je si toho iste vedomá. Poslucháč však z dosky nemá pocit, že by tvorba nového materiálu predstavovala nočné naháňanie komára po izbe. A ak sa aj jeho pocity nezakladajú na pravde, v Seattli si prinajmenšom pomohli elektrickými lapačmi hmyzu.

Ako vyslovený fanúšik, ktorý postupne skupuje do zbierky všetky podstatné albumy, osobne nesúhlasím s tvrdením, že PEARL JAM nikdy nevydali zlú dosku. Dobre, „zlá“ je v prípade zaslúžilých grungeových veteránov príliš silné slovo, no úprimne - koľko si toho po rokoch pamätáte z „No Code“ alebo „Binaural“, ktoré sú aj na najznámejších živákoch zastúpené len symbolicky?

Osobne sa neobávam, že by sa k nim raz pridala aj aktuálna dvanástka skladieb. Ako ste už iste aj bez týchto zbytočných riadkov zistili, „Lightning Bolt“ má na to zaradiť sa k tomu lepšiemu, čo za viac ako 20 rokov z dielne Vedderovcov vyšlo. „Backspacer“ bol viac-menej len o tom, aby príliš dlho nebolo ticho. Medzi ním a novinkou bolo síce ticho ešte dlhšie, tá však naproti tomu úspešne budí dojem, že má aj o niečo hlbší zmysel.

PEARL JAM sa s nadšením vedia pustiť do nie príliš prebádaných území, svoju klasickú typológiu skladieb prekladajú niekoľkými na ich pomery experimentálnymi kúskami, strategicky roztrúsenými na rôznych miestach tracklistu. Koketujúc s novými polohami obohacujú svoj imidž dobrosrdečných, pozitívne naladených „flanelových“ rockerov odvedľa. A tak, hoci si dovolím tvrdiť, že sa im opäť nepodarilo stvoriť hymnu typu „Not For You“ (čo nikto ani nečakal), zopár kúskov má slušný potenciál pevne sa usadiť v setlistoch aj popri „Alive“ a „Jeremy“.

Prekvapila už prvá vopred vypustená lastovička „Mind Your Manners“. Je jedno, koho a v akom zmysle. Podstatné je, že išlo o podnet k diskusii. Punkový rýchlik s nákazlivým refrénom pôsobil mätúco a splnil úlohu držať poslucháča vo vzrušujúcom napätí z neznámeho. Druhý singel „Sirens“ potom Američanov prezentuje už v očakávanej vkusne baladickej polohe a hoci tento typ skladieb je v ich tvorbe akoby povinnou jazdou pre davy, neurazí snáď nikdy.

Skutočne zaujímavé veci sa ale začnú diať až v druhej polovici nahrávky, na miestach úctyhodne vzdialených od oboch singlov. Celkovým víťazom je buď posmutnelá „Pendulum“, alebo rytmicky a náladovo nákazlivá rockabilly záležitosť „Let The Records Play“. Na chrbát im pri tom dýcha „Yellow Moon“, ktorá by sa zasa nestratila na „Into The Wild“. Záverečná dojímavá usmrkaná balada „Future Days“ je na druhej strane už snáď na hranici akceptovateľného, prípadne aj kúsok za ňou. Ťažko však súdiť, že sa podobným kúskom budú v budúcnosti PEARL JAM absolútne vyhýbať.

Môže to znieť naivne, no „Lightning Bolt“ je našťastie trochu viac ako len hmatateľný „show-must-go-on“ dôvod na ďalšie celosvetové turné, ktoré, ako sme spomenuli, by si PEARL JAM mohli drzo dovoliť aj bez neho. S kultovkami ako „Vitalogy“ či „Ten“ sa bezosporu porovnávať nemôže už len z princípu, pokiaľ tým princípom rozumieme masovo prijímanú mantru o neoddiskutovateľnej nadčasovosti diel z raných deväťdesiatych. Na rozdiel od predchodcu však „Lightning Bolt“ je platnou doskou „zaslúžilých umelcov“, ktorým by dnes síce svedčal skôr priestor o dĺžke kvalitného EP, no keď sa z toho napokon stane ľahký full-length, nikoho to neurazí.