DREAM THEATER znejú v roku 2013 predovšetkým ako DREAM THEATER. Zdanlivo nezmyselná veta nadobúda pri počúvaní novinky „Dream Theater“ (sic!) úplne logické kontúry. A je to veru radostné počúvanie. Keď mi minulý týždeň v telefonickom rozhovore James LaBrie spomínal, že v kapele vládne priateľstvo a dobrá nálada ako snáď nikdy predtým, veril som mu každé slovo. Z ich hudby to jednoducho srší na všetky strany.
Viac než dvadsať rokov po prelomovej doske „Images And Words“ a desať po temnom metalovom opuse „Train Of Thought“ je kapela opäť raz na zaujímavej kariérnej križovatke. DREAM THEATER sympatickým spôsobom zoraďujú šíky a pripravujú celú bojovú mašinériu pred ďalšími koncertnými ťaženiami a profesionálnymi výzvami. Ich eponymný album je toho veľmi podareným výsledkom.
Na novinke funguje v podstate všetko a DREAM THEATER robia radosť hneď z viacerých uhlov pohľadu. Ťažko by ste im vyčítali požiavanie motívov a nápadov od MUSE. Nesnažia sa silou mocou reagovať na mladé tvrdé kapely, hoci zopár podarených šťuchnutí od nich obdrží aj djentové pnutie. Naozaj platí, že DREAM THEATER hrajú ako staré dobré Divadlo snov z prvej polovice deväťdesiatych rokov, čiže tvrdší, metalovejší RUSH – len si vypočujte skladbu „The Looking Glass“, mladšieho, zurvalého brata nežnej krásky „Limelight“ z bájnej dosky „Moving Pictures“.
Hoci DREAM THEATER celý album otvárajú i uzatvárajú ponáškami na filmový soundtrack a využívajú pri tom aj živé sláčikové nástroje, ani na chvíľu neskĺznu do gýčovej, presladenej polohy. Potešiteľná je tiež skutočnosť, že sa akýmsi zázrakom podarilo udržať v prijateľných medziach klávesového mága Jordana Rudessa, ktorého majstrovstvo na posledných albumoch občas pichalo v ušiach. Na albume „Dream Theater“ znie všetko tak akosi primerane, príjemne uhladene a pritom stále zaujímavo a vzrušujúco.
Prvý singel „The Enemy Inside“ je podarenou výpoveďou o samovraždách amerických vojnových veteránov, celkom zaslúžene sa mu dostáva veľkej pozornosti. Najsilnejšie momenty albumu však prichádzajú so skladbou „The Bigger Picture“. Refrén monumentálnych rozmerov v štýle „Pull Me Under“, gitarové sólo, ktoré obstojí aj pri porovnaní s kúzlením v takej „Surrounded“, a najmä parádny uvoľnený LaBrieho vokál. Vskutku výrazná chvíľka v tvorbe DREAM THEATER.
A veľké veci sa dejú aj ďalej, album si po celý čas udržiava vysoko nastavenú latku. DREAM THEATER ako vždy miešajú to najlepšie z dokonalého inštrumentálneho prevedenia a silných aranžérskych nápadov. Až nečakane optimistická, nadýchaná „Along For The Ride“ (kapela po nej pomenovala aj svoje nastávajúce turné, v rámci ktorého na začiatku budúceho roka zavítajú do Viedne i Prahy) funguje ako skvelá predohra pred viac ako dvadsaťminútovým epickým záverom v podobe „Illumination Theory“.
DREAM THEATER dokonalým spôsobom využili výnimočne dobrú chémiu uprostred kapely. Druhý album, na ktorom sa predstavil výborný Mike Mangini za bicími už ako naozaj plnohodnotná súčasť legendárnej formácie, je ľahučkou, bezproblémovou a radostnou jazdou skutočných pánov muzikantov.