OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Túto bandu mi podvedomie automaticky radilo do poľskej scény, asi preto, že jej aktuálny album prišiel od Godz Of War Productions, a aj v poľskej UG spisbe na recenzie jej nahrávok narazíte pomerne často. Netreba sa však nechať zmiasť, INFERIS sú z Chile, rovno z hlavného mesta, a s Poľskom majú spoločné leda tak to, že Old Temple, ktorí ich vydávajú, sídlia v Grudziądzi.
INFERIS existujú pätnásty rok a ich druhý album vyšiel 31. januára tohto roku. Čiernobiely obal, nakreslený ceruzkou, zobrazuje zľahka lovecraftovskú náladu so zmietajúcimi sa démonmi na oblohe či vystupujúcimi spod zeme, a so skupinkou možno ľudských postáv, povedzme ich uctievačov. Kresba pôsobí trochu naivne, snáď až amatérsky, ale spolu s celkovým prevedením bookletu nahrávku nasmeruje tak štýlovo, ako aj v čase.
Sme v temných hudobných končinách a v časoch, kedy všetka tá pochmúrnosť extrémnych metalových žánrov bola akási autentickejšia. INFERIS hrajú zlovestný, ponurý a rýchly death metal s nádychom okultizmu, pohľadov do pekla a do končín, v ktorých vládne smrť. Z takejto pôdy zvlášť v Južnej Amerike dodnes vyrastajú uveriteľné, záhube oddané kvety zla a INFERIS sú jedným z nich.
Nejdú možno až do takých extrémov a kúrňav nepozemskej zloby ako UNAUSSPRECHLICHEN KULTEN, DIABOLICAL MESSIAH či MAGNANIMUS, vyznievajú skôr klasickejšie, resp. prístupnejšie, ale zmysel pre hranie infernom páchnuceho death metalu im nechýba. K vyslovene brutálnemu kovu smrti sa na rozdiel od takých DEFACING alebo ORATEGOD ani veľmi neprikláňajú, ctia klasiku a majú ju naštudovanú dobre.
Album „Obscure Rituals Of Death And Destruction“ je v prvom rade o vysokých rýchlostiach a divokosti, podporenej aj príjemne živelným zvukom, ktorý je akousi vylepšenou verziou znenia rúhačského death metalu z 1. polovice 90. rokov. Pokiaľ ide o náklepové pasáže, vynára sa v nich najmä spomienka na blasfemickú legendu druhej polovice 90. rokov – ANGELCORPSE. Od nich sa odlišujú hlavne hlbším vokálom a tým, že nestavajú len na ultrarýchlych momentoch.
Popri tom sa tu vyskytuje veľa pasáží, ktoré znejú, ako keby INCANTATION hrali rýchlo aj v miestach, kde sa predtým skôr drviaco sunuli. Zopár ďalších momentov môže pripomenúť aj MORBID ANGEL – hlavne v pomalších, zlovestných úsekoch, DEICIDE alebo KRISIUN. Pomerne zábavným momentom je úvod skladby „Black Blood Rituals“, dosť pripomínajúci úvod „Cycles Of Tyranny“ z albumu „Crushing The Reviled“ od newyorských WASTEFORM, ktorí sú rozhodne skôr BDM typického NY štýlu.
Pomalšie pasáže sa nebránia ani istej náladovosti, niekedy skôr melancholickej či vzdušnej než nejakej pochmúrnej. O to sa starajú viaceré poloakustické vyhrávky, ktoré na dôležitosti začnú naberať hlavne ku koncu nahrávky. Na albume je tiež nejedno nabrúsené sólo a celkovo by fanúšikovia klasickej pekelníckej rúbanice tejto bande dať šancu, pretože v rámci tohto deathmetalového odvetvia predstavujú INFERIS veľmi slušný nadpriemer a remeslo im ide od ruky. Jeden z tých skôr zriedkavejších vydarených návratov do „starej školy“.
V rámci čílskej scény preferujem iné svätyne pekelných kultov, ale ak vám chýbajú veci typu ANGELCORPSE a podobne, ak ste srdcom stále v 90. rokoch, toto je pre vás.
7 / 10
Inferis/Ebola (split) (2013)
Obscure Rituals Of Death And Destruction (2013)
Surrendering Honors To The Black Arts (EP) (2009)
In The Path Of Malignant Spirits (2007)
Destroying The Light (demo) (2004)
Demo 2002 (2002)
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.