OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
O NINE INCH NAILS sme písali naposledy pre piatimi rokmi. Onedlho na to ohlásil Trent Reznor ukončenie činnosti pod touto hlavičkou. Hoci posledné pokusy „The Slip“ alebo inštrumentálne fragmenty „Ghosts I-IV“ predstavovali určité tápanie a hľadanie úniku zo zabehaných koľají a škatuliek, azda nikto nečakal, že sa Reznor odoberie na tantiemový dôchodok.
Kým Reznorov typický rukopis nezaprel ani projekt HOW TO DESTROY ANGELS, dvojica ambientných soundtrackov v spolupráci s Atticusom Rossom predstavila Reznora v novej polohe a pomerne prekvapivo obom vyniesla hneď niekoľko ocenení.
Tohtoročný návrat na veľké pódia bolo možné čakať nielen preto, že koncertná činnosť ešte ako-tak dokáže niektorým interpretom priniesť stále slušný balík peňazí, z ktorého uberie len nevyhnutné minimum parazitujúcich článkov. NINE INCH NAILS boli na posledných turné vo vynikajúcej forme, Reznor neustále obmieňal koncertnú zostavu i pódiovú prezentáciu takým spôsobom, že pokiaľ ste prišli na jednotlivé turné neraz v priebehu jedného roka, zažili ste vždy niečo iné.
Inak tomu nebolo ani v našom okolí: koncerty vo Viedenskom Gasometri, bratislavskej Inchebe či na Nova Rocku nemohli byť odlišnejšie.
Nereálne očakávania
Oveľa viac prekvapila informácia o hotovom novom albume. A zároveň znepokojila. Od predchádzajúceho návratu s rekapitulujúcim „With Teeth“ a odvážnejšou modernou „Year Zero“ mala Reznorova tvorba mierne klesajúcu úroveň a postupne sa vzďaľovala dodnes zásadným vizionárským dielam, ktorých sled kulminoval v závere deväťdesiatych rokov stále neprekonaným majstrovským dielom „Fragile“.
Nejeden dlhoročný fanúšik musel byť zmietaný medzi nereálnymi očakávaniami niečoho zásadného a informáciami o novej zostave, v ktorej sa opäť objavil zaslúžilý umelec Adrian Belew (svojou trochou prispel už na „The Downward Spiral“) a ešte prekvapivejší ďalší šesťdesiatnik Lindsey Buckingham z FLEETWOOD MAC.
Návrat k čomusi zásadnému naznačovali aj angažmán Rusella Millsa pre obal nového počinu, aj réžia Davida Lyncha v zmysly atakujúcom klipe k „Came Back Haunted“.
S relatívnym odstupom času však pri „Hesitation Marks“ nejde o nič zásadné. Spomínané návnady boli na rozdiel od minulých pokusov skôr konvenčnejšie marketingové nástroje (dobrý žart sa Reznorovi podaril aj s audiofilskou verziou albumu).
Nové vrstvy, staré postupy
Nový NINE INCH NAILS spočiatku prekvapí absolútnou nadvládou agresívnych elektronických beatov, samplov a klávesov na úkor takmer úplne stratených gitár. Nové zvukové vrstvy však len na chvíľu úspešne skryjú a zneprehľadnia obvyklé postupy a schémy.
Na tom všetkom by nebolo nič zlé, nebyť toho, že v zásade vydarený ústredný motív zabíja nepochopiteľné ťahanie väčšiny skladieb cez hranicu piatich minút. Napriek celkom slušnej koncentrácií kvalitných nápadov tak oproti silnému úvodu v podobe tanečných „Copy Of A“, „Came Back Haunted“, „All Time Low“ a „Find My Way“ s triviálnou klavírnou vyhrávkou v konečnom dôsledku album pôsobí, akoby sa na ňom nič nedialo.
Jedinú výnimku celkom paradoxne tvorí pop rocková chytľavá gitarovka „Everything“, po ktorej už neadekvátna dĺžka skladieb, neúmerná obsiahnutým nápadom, začína ubíjať aj najotrlejších poslucháčov.
Aj nápady v „Satellite“, „Various Methods Of Escape“ by na menšej ploche vyzneli pôsobivejšie.
Aj tie triezvejšie očakávania ostávajú s návratom NINE INCH NAILS nenaplnené. Ako album otvárajúci novú etapu je „Hesitation Marks“ akceptovateľným začiatkom, veľa nového však v konečnom dôsledku neprináša.
Reznor ešte stále dokáže načúvať zvukom súčasnosti, no na vízie budúcnosti to už dlhší čas nestačí.
Reznor ešte stále dokáže načúvať zvukom súčasnosti, no na vízie budúcnosti to už dlhší čas nestačí.
6,5 / 10
Trent Reznor
- spev a nástroje
+ hostia
1. The Eater Of Dreams
2. Copy Of A
3. Came Back Haunted
4. Find My Way
5. All Time Low
6. Disappointed
7. Everything
8. Satellite
9. Various Methods Of Escape
10. Running
11. I Would For You
12. In Two
13. While I'm Still Here
14. Black Noise
Hesitation Marks (2013)
The Slip (2008)
Ghosts I-IV (2008)
Year Zero (2007)
Beside You In Time (DVD) (2007)
With Teeth (2005)
And All That Could Have Been (dvd+cd) (2002)
The Fragile (1999)
Closure (live) (1997)
The Downward Spiral (1994)
Fixed Ep (1992)
Broken Ep (1992)
Pretty Hate Machine (1989)
Vydáno: 2013
Vydavatel: Columbia
Stopáž: 61:50
Produkce: Trent Reznor, Atticus Ross, Alan Moulder
Po zvukové stránce dokonalé, ale kde je enrgie? Tohle mi Trente nedělej. Dám tomu čas zatím...
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.