Kdesi nejaký človek spomínal akúsi poviedku o chlapíkovi, ktorý príde k zubárovi dať si opraviť hento hryzacie spredu hlavy. Dentista do neho narve anestetiká, chlapík odpláva do ríše iného bytia, v ktorej ho rušia len zvuky vŕtania, sekania, brúsenia... Ako sa z nej vracia, sprvu rozmazané tvary pred jeho zrakom dostávajú kontúry zubára s riadne zakrvavenou zásterou. V nastavenom zrkadle zazrie svoju tvár, z ktorej trčia hadičky, kovové armatúry a mnoho všeličoho iného, čo voľakedy jej súčasťou nebolo. A začuje hlas, hovoriaci „Viete, ja vlastne nie som zubár, ja som umelec...“

Chicagskí BROKEN HOPE vydali jeden z cca piatich najlepších albumov v histórii death metalu, ale osud k nim bol spravodlivý asi ako keď napr. šťastnému a spokojnému dieťaťu v kolíske nadelí nejakú hnusnú nevyliečiteľnú chorobu. Zrazu sa kedysi v roku 2009 začali objavovať správy o tom, že po viac než dekáde sa chystá koncertné turné so všetkými zásadnými členmi. Povedal som si „čakať nový album je asi priodvážne, ale bolo by to krásne“. Prišiel január 2010, jedna veľmi smutná správa a konštatovanie „nuž, je definitívne po BROKEN HOPE.“ Nato oznámenie reunionu s iným spevákom. Chytám sa za hlavu „nepáchajte ešte dodatočnú samovraždu, bez zásadného člena, ktorý je v nenávratne, vám to ľudia dosť pravdepodobne omlátia o hlavu.“ Infarktové stavy toto.

Niektoré veci nemáte ako ovplyvniť. Reunion sa stal skutočnosťou. Z pôvodnej zostavy, resp. z tej z titanského diela „Loathing“ zostali gitarista/textár Jeremy Wagner a navrátivší sa basák Shaun Glass. Neprekonateľné názorové nezhody zrejme rokmi vyprchali. Nový sólový gitarista, nový bubeník. Fajn, keď Brian Griffin odmietol, nedá sa nič robiť, niekto nový môže kapelu posunúť ďalej. Ryan Stanek ponuku nevzal možno aj preto, že sa kedysi k BH zachoval neférovo a cítil, že „dostať zožrať“ to môže dostať v prvom momente, kedy sa Jeremymu a Shaunovi niečo nebude páčiť. A vôbec, už len v Chicagu nemôže predsa byť nejaký veľký problém nájsť niekoho, kto spoľahlivo natlčie poriadny brutálny death metal.

Kráľ BDM vokálu bol mŕtvy, kto na jeho miesto? Druhý taký proste nie je. Fajn, na prekérny post za mikrofónom prišiel vokalista GORGASM. Však v pohode, dobrá banda, a do jej hudby Leskiho growl zapadá. Druhá vec je, ako si poradí s veľmi špecifickým vokálnym prejavom v BH. Hlavne nech neskúša imitovať Joea Ptaceka, pretože ten nastavil latku tam, kde na ňu dočiahol iba on. Takto – „The Awakener“ od KATAKLYSM je vokálne zaberačka, hlavne kým všetko rozpletiete. Ale dá sa to. Lenže proti guturálnym guľometom napr. v takej „He Was Raped“ od BROKEN HOPE je to skoro „Kohútik jarabý“. 

Objavilo sa pár koncertných videí novej zostavy, prevažne so starými skladbami. Dalo sa to, povedzme „ako BROKEN HOPE revival slušné, už asi fakt len čakať na nový album“. Po tom nakoniec chňapli Century Media, možno vedeli viac než my ostatní. Bežal rok 2013, svetu bol predstavený najprv obal novinky, ktorej názov bol odtajnený ako „Omen Of Disease“. Wes Benscoter stvoril naozaj pôsobivé makabrózne dielo, až som si povedal – ak za tým nebude zaostávať hudba, snáď nakoniec bude fajn krvavá hostina. Len sa radšej s očakávaniami držme pri zemi.

Bola zverejnená prvá skladba, „Ghastly“. Dojmy? Reku, prúser to nie je, začať skákať od radosti tri metre do luftu je tiež priskoro. Počkáme. Druhou zverejnenou bola myslím „The Flesh Mechanic“. Čo teraz? Nuž, vymaľované jest, vozí na Slovensko niekto veci od Century Media? Bez pažravého „sprostredkovateľa“ nie. Ale ale, čo to vidím tu za hranicou u českých susedov? Za tri stovky, nejaké drobné a k tomu pošta? CHCEM! Možno tam ešte nezabudli, čo som sa naotravoval „kedy už to budééé...“ Neviem, či trpezlivosť prináša ruže aj gladioly, ale pošta 14. októbra priniesla „Omen Of Disease“. Až som si to CD od samej radosti vyfotil a na sociálnu sieť zavesil.

Konečne k veci. Mám pätnásťskladbovú verziu, možno je aj taká, kde ich je len trinásť, ťažko povedať, archívy ju uvádzajú ako oficiálnu podobu, no ale však tam im to takto musí stačiť. Tak či onak aj bez bonusov by „Omen Of Disease“ bol hoden každého zaplateného centu. Majstri brutálneho a krvavého death metalu s iskrou a atmosférou sú späť, a kiež k nim osud po 25 rokoch konečne začne byť spravodlivý. Takto totiž vyzerá reunion, ktorý má význam. Títo väčšinou „páni v rokoch“ momentálne valcujú Ameriku a už sa aj presvedčili o tom, že nie je vhodné výkonom a nasadením po večeroch zostreľovať „hviezdu“ turné. (Ale vraj už Glen tú sekeru nielen vykopal, ale aj zakopal.)

Sú kapely, ktoré hrajú old school death metal a tam toto označenie beriem. A potom sú také, pri ktorých nálepku „old school“ neznášam. BROKEN HOPE sú totiž aj dnes esenciou a učebnicou štýlu známeho ako US brutal death metal, a na tom nič nemení fakt, že prvé albumy vydali v dobe, kedy mnohé dnešné „ikony“ žánru nevedeli ani to, ako sa hláskuje slovo „brutal“. Nedá sa totiž povedať, že by začali tam, kde pred takými 13 a viac rokmi skončili. Sú sami sebou, a zároveň oboma nohami v 21. storočí.

„Omen Of Disease“ je výrazne brutálnejší než „Grotesque Blessings“ a o čosi priamočiarejší, gitarovo úspornejšie navrstvený než „Loathing“. Hlavnými znakmi sú tu rýchlosť, surovosť, drvivosť, ale taktiež atmosféra, presakujúca z valivých, chorobných, zlovestných pomalších partov. BH si držia svoje veľmi charakteristické harmonické postupy, v brutalite zabalenú svojskú, morbídne príťažlivú melodiku a pokiaľ ide o sólovú gitaru Chucka Wepfera, nemám námietky, k slovu sa dostáva často a tak akosi s citom. Celkovo gitary tu hrajú v riffoch i vyhrávkach po každej strane skvelo, bodaj by nie, keď materiál, nahraný v Belle City Studios vo Wisconsine (bicie) a Mercenary Digital Studios v Illinois (všetko ostatné) mixoval legendárny deathmetalový gitarista a producent James Murphy v Safehouse Production na Floride.

Zvuk celkovo je vynikajúci, všetko ako má byť, bicie s gitarami obzvlášť, basu by možno neškodilo vytiahnuť, aj keď, úprimne, o basových exhibíciách to tu extra nie je. Skôr o zaujímavých spestreniach, medzi ktoré patria napríklad hororovo-industriálne vsuvky, chorál v „Ghastly“ či vydarený „fór“ s kanibalskou rodinkou, ktorá sa v úvode „Rendered Into Lard“ modlí pred jedlom. Tu sa dostávame k textom, ktoré sú patrične gore. Priznám sa, že som k nim bol najprv skeptický, dnes sa pod touto nálepkou predávajú hlavne rôzne trápnosti a letmé prebehnutie spolu s klipom (aj keď s vtipným cameom Dina Cazaresa) k „The Flesh Mechanic“ naznačovalo, že tu tiež hrozia texty nedôstojné takej kvalitnej hudby. Chyba lávky, po preštudovaní som skonštatoval, že prinajmenšom väčšina Jeremyho príbehov na „Omen Of Disease“ je naopak príkladom toho, ako majú byť tieto hororovo-hnusácke témy podané tak, aby boli pôsobivé, odpudivé a zároveň v zásade inteligentne napísané.

Podľa tých textov by sa dali točiť správne krvavé a strašidelné hororové kraťasy a Jeremy ako tu menej známy, ale doma čím ďalej tým oceňovanejší spisovateľ hororových príbehov má možno k nejakému scenáru niečoho väčšieho bližšie, než si myslí. Rozhodne by som ale nefilmoval víziu s názvom „Blood Gullet“, čosi podobne zvrátené už natočil Spielberg, volá sa to „Čeľuste“ a je to na paragraf za šírenie nenávisti voči skupine živočíchov, ktoré si akurát tak od prvohôr robia svoju robotu a až posledných sto rokov sú v situácii „kto z koho“, lebo nepochopenie/strach/nenávisť zo strany homo sapiens, nezmyselné čínske polievky a filmy, ktoré robia iniciatívne blbú nadprácu, to je dosť zlé kombo. Bez ohľadu na pripomienky texty spolu s obrazovým prevedením bookletu vytvárajú veľmi vydarenú syntézu hrôz, v podstate jednoduchú a bez zbytočnej lopaťáckej vulgárnosti.

Zatiaľ sme stále pri albume, ktorý s „Loathing“ súťaží o desiatku. Prečo ju nedostane? No, nedá sa. Damian „Tom“ Leski je dobré hrdlo pre GORGASM. Aj tak celkovo má solídnu farbu hlasu, disponuje dosť kvalitným BDM growlingom. Takisto počuť, že na „Omen Of Disease“ sa fakt snažil. Len dosť škoda, že sa hlavne snažil byť ako Joe Ptacek. Nikto by sa však nemal snažiť byť ako Joe Ptacek, lebo nikto taký nie je. Leski je presvedčivý v pomalšie frázovaných vokálnych linkách. Joe mal ešte o tón hlbší hlas, stále to ale je brutal death ako sa patrí. Kameň úrazu je v rýchlych vokálnych paľbách. Tam, kde Ptacek síce neľudsky melie, ale (ak veľmi chcete) stále z toho všetky riadky vylovíte, už Leskimu odchádza artikulácia a má to príliš „nabrblané“. Popasoval sa s touto výzvou, to nech mu slúži k cti, snaží sa aj v dvoch koncertných bonusoch, kde mu za to hlavu tiež neodtrhnete, ale tam ešte viac počuť, že sú momenty, kedy na majstra žiak nedorástol. Ak si v budúcnosti, ktorú svojej znovuzrodenej srdcovke želám žiarivú, vokálne linky prispôsobí vlastnému štýlu, bude to ešte lepšie. BROKEN HOPE si urobili návratový album síce svoj, ale predsa len trochu iný ako predošlé (čo by, koniec koncov, mala robiť každá kapela), takže tohto „experimentu“ by som sa fakt neobával.

Hudba u mňa dokonalá, vokál nie celkom, lenže viac sa podľa mňa čakať nedalo. Bez ohľadu na to fakt, že sú BROKEN HOPE späť, považujem za deathmetalový návrat desaťročia a viem presne, do ktorého klubu majú mazať na  prvom možnom európskom turné. A ešte jednu vec by som chcel: Recenzenti na Metal Archives by si k tým svojím výplodom mali dávať fotky vlastných ksichtov. Ja nie som extra zvedavý človek, ale retarda s evidentnými problémami, ktorý tejto veci nadelil krásnych nula bodov, by som rád uzrel v celej jeho komplexnosti, musí to byť „pokoukání“.