Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Keď sa to tak vezme, hudba bola organickou súčasťou filmového umenia od jeho začiatkov. Zvukový film existuje od roku 1927 a nie náhodou bol prvým „Jazzový spevák“, ale už za čias bratov Lumierovcov veľmi čiernobiele a veľmi nemé dianie na plátne kina sprevádzal hráč na hudobný nástroj – obzvlášť obľúbené bývali dramatické tóny klavíra.
Neskôr sa hudba stala súčasťou zvukového filmu a časom vzniklo dnes veľmi uznávané umenie filmového soundtracku.
Bokom samozrejme nemohol zostať ani tvrdý rock a metal. A prerazil dokonca až tak, že tvrdá hudba, prípadne priamo život človeka rockového i metalového sa stali časťou príbehu, niekedy dokonca vystupovali v hlavnej úlohe. A práve z tejto strany sa na niektoré jeho filmové a televízne úspechy pozrieme.
THIS IS SPINAL TAP (film, 1984)
Kapela SPINAL TAP s viac ako dvadsaťročnou históriou sa v roku 1984, kedy ešte aj heavy metal bol v podstate len v plienkach, dostala do hľadáčika filmárov, ktorí sa rozhodli ukázať ľuďom nielen výkony kapely na javisku, ale aj zákulisie fungovania „najhlasnejšej skupiny na svete“ (dúfam, že ani mňa, ani kapelu nezažaluje manažment MANOWAR), a tak sa divák má možnosť zoznámiť prostredníctvom rozhovorov, záberov zo zákulisia a aj dejovej línie (kam nemôže čert, pošle ženu...) s metalovou kultúrou osemdesiatych rokov.
Film je vtipný a zaujímavý aj na dnešné pomery a fakt, ktorý je na tomto diele najzaujímavejší, hovorí za všetko. Kapela, jej dlhorčná história, desiatky vydaných albumov a aj celý film sú čistá mystifikácia. Sranda je, že v dobe vzniku tohto filmu považovalo túto kapelu za reálnu množstvo divákov a chceli ju naživo vidieť, film mal natoľko závažný dosah, že vymyslená kapela napokon naozaj ožila a následne sa vydala na turné a niekoľko ďalších, nahrala tri albumy a s prestávkami funguje v rôznych zostavách vlastne dodnes. Pozrite si aj "oficiálnu diskografiu" do roku 1984.
Scenáristom a spolurežisérom tohto filmu bol dnes známy český politik Radek John, čo je síce zaujímavá infomácia, ale z hľadiska nášho článku nie veľmi k veci. Takže poďme k téme. Ako herec sa vo filme objavil hudobník Daniel Landa, ktorý sa v nasledujúcich rokoch stal nielen značne populárnym ako člen kapely ORLÍK a neskôr na sólovej dráhe, ale i dosť kontroverzným. A čo sa týka hudby, ktorá doprevádzala dramatické udalosti zobrazené vo filme, tak jej autorom bol Michal Pavlíček (STROMBOLI, PRAŽSKÝ VÝBĚR, BSP), pričom v tomto prípade za jeho prácu dávam jednoznačne palec hore...
Koscj
Soundtrack si už nepamätám, ale mnoho futbalových chuligánov, demolujúcich rýchlik, bolo výzorovo zaraditeľných k vtedajšej „neformálnej mládeži“ – punkeri, niekoľko „vlasatcov“ skôr zo sféry hltačov tabletiek a popíjačov alpského rizlingu, pár depešáckych zjavov, k tomu čosi ako skinhead. Vyslovene metalové typy si z filmu nepamätám, dobová tlač ale v správach o demolácii vlaku sparťanskými „rowdies“ písala o „horde punkrockerov, heavymetalistov a hard-rockerov“. Až pár rokov po incidente začalo byť na futbale plešato. Dejdar si tu zahral „debila Šuryho“, jeho životná úloha však prišla až v novom tisícročí so seriálom Comeback.
V roku 1992 si v jednej časti zahrali ANTHRAX. Inšpiráciou pre tento diel bola súťaž, bežiaca v roku 1989 na MTV. Víťaz si domov pozval kapelu, aby mu z domova urobila dreváreň. V reálnom svete to vyhrala nejaká ženská a názvu skupiny sa len tak za pochodu nedopátrate. Vo svete televíznom vyhral Al Bundy s rodinou. ANTHRAX zahrali „In My World“ z „Persistence Of Time“ a zdá sa, že čo do výšky je Dan Spitz podobne ekonomický ako David Faustino alias Bud Bundy.
Tvorcom pôvodne išlo o propagandistické zobrazenie metalistov ako škodlivého elementu. Pri bližšom kontakte s metalovou mládežou však zistili, že pre takúto dejovú líniu neexistuje reálny podklad. Metalisti sa ukázali byť skupinou typov, ktoré okrem výzoru a hudby, ktorú počúvali (v tých časoch tiež „uznávali“), nevykazovali v podstate žiadne znaky škodlivého, prípadne protisystémového správania. „Zlo“, na ktoré bolo potrebné poukázať, museli zastúpiť znudení sídliskoví výrastkovia z mimometalového prostredia. Ani veta „Šmíde, Šmíde, čert si pro tě příde!“ ich k metalu nepriblížila, kde nič nie je, ani smrť neberie.
Martin Lukáč
Kultový filmový pokus komunistickej filmografie zdokumentovať metalovú subkultúru „fungujúcu“ v socialistickej spoločnosti. Samozrejme, že vtedajší mocipáni sa vo filme snažili vykresliť metalistov len ako delikventnú a agresívnu masu. Film, nebyť toho, že sa v ňom objavuje kapela VITACIT, by určite zapadol pre svoju mizernú umeleckú kvalitu i nulovú výpovednú hodnotu. Práve VITACIT spôsobil doslova boom v popularite tohto filmu, keď práve dlhovlasí fanúšikovia tvrdého rocku, v dobe tesne pred prevratom, tento film doslova žrali a kiná aj opakovane okupovali. A možno to neviete, ale vo filme si zahrala aj Lucie Bíla, vtedy ešte dušou aj telom metalistka.
Červený trpaslík, 03x05, Fotostroj času. Pripadali vám členovia Listerovej kapely SMEG AND THE HEADS (Degen a spol.) nejakí povedomí? Tak potom vám grindcoreový aj deathmetalový preukaz v pohode podpíšem, naozaj sú to Bill Steer a Jeff Walker (v tom čase NAPALM DEATH, CARCASS).
Waynov svet je pravdepodobne jediný film, ktorý celý vznikol zo skečov programu „Saturday Night Live“ a pritom zarobil viac ako 100 miliónov dolárov. Ide o príbeh dvoch kamarátov fanúšikov rockovej muziky, ktorí dostanú ponuku na vlastný TV program. Cesta ku sláve a láske je tŕnitá, plná podrazov a náročných mejdanov. Mike Myers a Dana Carvey si pri natáčaní scény v ktorej znela „Bohemian Rhapsody“ od QUEEN, pri headbangovaní tak natiahli svaly na krku, že v niektorých ďalších scénach pozornému divákovi neušlo strnulé držanie hláv hlavných protagonistov. Okrem QUEEN je možné počuť vo filme mnohých ďalších rockových interpretov, ak chcete vedieť kto všetko, tak kuk SEM, okrem toho sa vo filme v epizódnych úlohách mihli aj MEAT LOAF a ALICE COOPER. A samozrejme, tento film je hrozná blbosť určená tínedžerom svojej doby, nič viac, nič menej...
Kultový film zo začiatkov deväťdesiatych rokov minulého storočia - v hlavných úlohách s Emiliom Estevezom, Cuba Goodingom Jr. a Denisom Learym - sa preslávil hlavne plnotučným soudtrackom, na ktorom sa objavili také zvučné metalové mená ako SLAYER, FAITH NO MORE, PEARL JAM, BIOHAZARD, LIVING COLOUR, ale aj CYPRESS HILL, RUN DMC, HOUSE OF PAIN atď. Tento film spolu so soundtrackom odštartoval sériu snímok s obsiahlými soudtrackmi, pričom ani v tomto prípade, ani v prípade nasledovníkov nebolo až také dôležite, aby sa obsah soudtracku nutne objavil aj v samotnom filme.
Áno, vidíte dobre. Aj do tohto popkultúrného seriálu pre nagelovaných diskomaniakov sa prebojoval metal – dokonca jeden z tých najtvrdších a najkultovejších. Neveríte? Tak si pozrite nasledujúcu ukážku:
Dvadsať rokov má aj táto hudobná krimi komédia, aspoň takto film žánrovo radí internet. Pokiaľ ide o komédiu, zasmiať sa občas dalo, krimi to zas až také nebolo, to už skôr akčák, ale tiež taký na sobotné popoludnie, a celkom určite tu nikoho nezabili. Traja rockeri a metalisti majú kapelu a bojujú s nemožnosťou dostať svoju tvorbu do médií – ako vidíte, v zemi zasľúbenej riešili tie isté problémy, nad ktorými tu u nás nejedna hudobná družina zalamuje ruky dodnes, nechápajúc, že mainstream záujem skrátka nemá, pretože prečo by vlastne mal mať. Obsadia a do zajatia teda vezmú nejaké rádio, v ktorom zhorí jedna z dvoch existujúcich kópií demonahrávky. Druhú má frontmanova ex-jašterica atď. atď., proste zarobené na reťaz jebnutých situácií. Nenáročná juchačka, ale basáka tu hrá Steve Buscemi, ktorý má nos na postavy s pohnutým osudom a ešte pohnutejším koncom. Konkrétne tu skončí nepomletý, nespopolnený, nepripútaný a vlastne máme na záver happyend, aj keď si matne spomínam, že v duchu americkej mravoučnosti hudobníci predtým, než prerazili, museli „splatiť dlh spoločnosti“. A má to dosť VIP herecké obsadenie, kde sa popri Davidovi Arquettovi (napr. Vreskot, jeho sestra je „ta s tím bordelem na ksichtě“ z Pulp Fiction) a Chine Kantner (Jill Woyukakawitz – za pravopis odmietam niesť zodpovednosť – z The Stöned Age) blysnú aj rockové a metalové ikony ako Rob Zombie či Lemmy. Ten sa tu stihne priznať, že na strednej škole bol redaktorom školského časopisu. Našťastie len vo filme, v skutočnosti si už ako 15-ročný povedal, že formálneho vzdelania má tak akurát. Jeho „Born To Raise Hell“ je hitom, ktorý do sveta rozprášilo práve toto kino.
Tento film možno smelo zaradiť do filmovej kategórie „blbé a tupé komédie“, no vďaka skvelému mimickému i hereckému výkonu hlavného protagonistu sa stal kultom. A prečo sa tento snímok prebojoval aj do tohto článku? Jim Carrey si vraj vynútil účasť svojich obľúbencov CANNIBAL CORPSE, kapela v tej dobe bola na vrchole svojich síl po vydaní ich tretieho albumu „Tomb Of The Mutilated“ 1992. Kanibali sa vo filme objavia len na chvíľku a len v epizódnej úlohe, no na druhej strane skladba „Hammer Smashed Face“ z uvedeného albumu sa vtedy preslávila snáď na celom svete. Pre skupinu to bola skvelá marketingová príležitosť. Ak ste ešte nevideli to najdôležitejšie z filmu „Ace Ventura: Zvierací Detektív“, tak posúďte sami:
Pozrite si aj scénu, ktorá sa nakoniec do finálneho strihu nedostala:
Podľa niektorých ale vôbec nie je pravda, že Jim Carrey mal a má rád CANNIBAL CORPSE, čítajte TU.
Pre zlých jazykov ale máme nasledujúce vyznanie mastra:
Klasika, u nás vysielaná pod názvom „Rockmánia“, hoci „Doba zhulená“ by proste sadla viac, má dvadsať rokov, letí to hrozivo, letí to nechutne. Čo ale nestarne, je tento film. Možno ho zas až tak veľa ľudí nevidelo, my, ktorí sme mali to šťastie (opakovane, mnohokrát, spirátene archivovaný ako vzácny klenot), ho však ovládame prakticky naspamäť. Je koniec sedemdesiatych rokov, mladíci Joe a Hubbs kdesi na predmestiach Los Angeles zažívajú svoju horúčku sobotňajšej noci a pretože ich na scénu uvedie „Paranoid“ od BLACK SABBATH, je vám od začiatku jasné, že sa s nimi zabavíte lepšie než s Travoltom. Ste s nimi totiž na jednej lodi, resp. v modrom Volkswagene 1500, pomaľovanom psycho motívmi na tému BLUE ÖYSTER CULT. O čo beží – o zásadné veci. Zohnať chlast, trávu a buchti. Všetko sa nakoniec podarí, už ako, to je iná vec, hlavné je, že film je čertovskou nahláškovanou jazdou. Joe a Hubbs možno ešte nie sú stopercentní metalisti, aj ten stopercentný metal bol v časoch ich príbehu v plienkach, ale s dlhými pačesmi, v „křiváku“, resp. džíske a flanelke vyzerajú proste nadčasovo. Prehrávač síce počas ich nástupu na scénu požuje pásku so skladbou „Hocus Pocus“ od holandských FOCUS, veľkých v časoch, keď som akurát tak kopal do perinky, a témou pre tvrďasov boli vtedy aj SCORPIONS s „Virgin Killer“, ale tráva a pochybný chlast, vo filme pepermintový „šnapsík“, vytvárali výbušnú zmes aj 15 rokov od doby, v ktorej sa tento príbeh odohrával, a v celkom iných končinách, pokrytých vysielaním televíznej stanice VTV. Možno tento film niekomu rozšíri aj hudobné obzory, výberovka FOCUS mi pár mesiacov riešila situáciu „chcem si pustiť niečo normálneho“.
A skladba, ktorá bola jablkom sváru medzi Joeom a Hubbsom:
Dva a pol chlapa: Tvrdý rock sa tu mihne častejšie, než by sa na prvý pohľad dalo čakať. Jake Harper na gitare občas hráva „Smoke On The Water“, raz aj v úprave pre gitaru a violončelo.
Na stene má plagát Metalliky (02x16). Bertina dcéra sa zas snažila zarobiť predajom falošných tričiek s nápisom MELLATICA. (Vnučku tam hrá Megan Fox a podľa nejakých čudných US zákonov – lebo má tam mať 16 – Charliemu a Allanovi nezostáva iné, len zavýjať nenaplnenou túžbou.) Inokedy zas Steven Tyler predvedie, že extravagantne vymódený pán v rokoch tiež môže tu a tam nakopať riť aj inak ako speváckym výkonom.
Nemusíte být zrovna fanoušky ANVIL, abyste ocenili tento film.
Když Robb Reiner a Steve „Lips“ Kudlow kapelu na konci sedmdesátých let zakládali a hráli po boku SCORPIONS, WHITESNAKE či BON JOVI, zřejmě od budoucnosti očekávali trochu víc než je pouhé objíždění zapadlých a skromně zaplněných klubů. Sice je v úvodu dokumentu vychvalují Lars Ulrich či Slash, jenže na rozdíl od nich se kanadské duo protlouká, jak se dá. Rozvážejí jídlo, pracují se sbíječkou a na novou desku si přivydělávají prodejem slunečních brýlí v call centru. Něco se totiž pokazilo.
Osud, štěstí a nespolehlivý management jim totiž zrovna nepřály, a tak se není co divit jejich bezmezné radosti, když po letech dostanou nabídku odjet evropské turné. Slibovány jsou solidní peníze a vysoká návštěvnost, jenže realitou je jen další sbírka na sebe navazujících průserů, ať už se týkají tristní logistiky, nulové propagace či rovnou oškubání majitelem klubu (jak jinak než v Praze). Svůj sen ale nevzdávají, hudbou se baví a pořád věří, že se jim konečně podaří prolomit smůlu. No co vám budu povídat, když se jim podaří sehnat peníze na novou desku, nikdo ji pro změnu nechce vydat. Majitelům velkých společností, stejně jako všem ostatním je totiž jasné, že tahle kapela svou příležitost už dávno promeškala. A tak se to s nimi táhne celou dobu. Přesto dvojici pro metal zapálených smolařů od začátku fandíte, byť musíte tušit, jak vše dopadne. Zábavný, vtipný, ale ve své podstatě i docela smutný snímek o neschopnosti přiznat si realitu.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.