OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Eponymná prvotina severoírskych odkundesov asi ostane navždy aj ich opusom magnum. Podarilo sa na nej skĺbiť výborný nápad, brilantné technické prevedenie a čarovnú atmosféru do strhujúceho a hlavne prirodzeného celku tak, že ste si mohli vybrať, či sa poseriete zo všetkých týchto elementov naraz, alebo len z niektorých osobitne.
Vyberám si Čierneho Princa, žehličku a kávovar! Takéto albumy zvyknú byť tými vysoko cenenými výronmi spontaneity a číreho nadšenia.
Prišiel „Gangs“. Zretelnejší príklon k math-rocku a vlastne totálny odklon od post-rocku. Kritika si týchto nenapraviteľných optimistov všimla až tu, takže vďaka chirurgickému prevedeniu inštrumentálnej stránky ich vynášala do nebies, nemajúc potuchy, že vďaka prílišnému dôrazu na technickú stránku zmizla polovica charizmy. Úpenlivé sledovanie hmatníkov v zatiahnutej skúšobni miesto spontánnych krajinných zvukomalieb.
Nostalgia s dávkou sebareflexie
Nevadí, po výmene na poste jedného z gitaristov sme sa na jar dočkali tretieho počinu - čiastočne sa vracajúceho k niekdajšiemu post-rockovému étosu, no iba veľmi opatrne. V miestach, kde sa protagonista neochotne vzdáva ultimátnej živelnosti spred dvoch rokov, strúha jemné reminiscencie na svoj dychberúci debut ("Mend And Make Safe"). Dáva si však pozor, aby sviečok na oltári nepribúdalo – miesto toho radšej zbúra oltár a ľahko vmetie do hlavy zasväteného pocit, že veci sa hýbu, a to nielen teraz, ale potenciálne by sa mali aj v budúcnosti. Ak nezačnú padať traktory. Zaslúžime si istoty.
„All Hail Bright Futures“ je stále dostatočne zaujímavý z technickej stránky, obsahuje chytľavé, s citom rozpracovávané nápady. No ten pocit, keď vás nahrávka obalí, privinie si vás a následne vás, škodoradostne sa smejúc, začne prakticky vlastniť – ten sa opäť nedostaví.
Pretože niečo také ako umelec vyvoláte v človeku maximálne jediným albumom v celej svojej kariére. Následne sa môžete aj na hlavu postaviť, či už ste OPETH alebo božský Kája.
Breaking Circles
Očakávať niečo také je vlastne mrhaním potenciálu vašich presnívaných nocí, ak kapela samotná si vo víre instantnej popularity ani nestíha uvedomovať, ako sa zmenila, kým druhý dozretý klas vystriedal ten niekdajší.
Čo je však dôležité, ASIWYFA sa definitívne môžu začať schádzať v jednom výťahu s kapelami, ktorých hudobné výrazivo ich okamžite identifikuje nezávisle od doby pôsobenia na scéne, prevrátených žánrových kabátov, či fixkou podpísaných pupkov. Menujte tri ďalšie post-rockové kapely, ktoré vás nebudú chcieť otravovať aspoň polovicou subžánrových klišé. Už len z rozmýšľania nad tým vás začne bolieť hlava. A títo si ani na tie šnúrky od topánok zízať nepotrebujú, Belfast akýsi!
„Dúfam, že sme na našich koncertoch nikdy nikoho nesklamali v očakávaní „klasických“ post-rockových postupov“, rečnícky dumá bubeník Chris Wee nad rozporom medzi tým, čo kapelu prezentuje v poslucháčových očiach a ušiach.
Vešelo še, dzifče, vešelo še trimaj
Názov kolekcie nemohol byť príznačnejší – pokiaľ sú veselí ostrovania niečoho istotou, určite je to pozitívne vyznenie ich hudby. Tam-tamy v „The Stay Golden“ sú o to účinnejšie, o čo viac sú napriek antidepresívnej "ideológii" absolútne nečakané. Komu by nestačilo, najnovšie tu máme na oživenie vokálne popevky, šokom oproti striktne inštrumentálnej minulosti môžu byť sporadické texty, hoci ide len o dva-tri schované verše.
ASIWYFA si nevšímajú nič a nikoho. Sú to chlapi, ako sa patrí - s takmer detským zápalom pre nepodstatné voloviny si neváhajú zašpiniť dupačky, aby si spod postele vytiahli svoje obľúbené angličáky. Nesnažia sa ulahodiť konkrétnej skupine ľudí podľa žánrových preferencií, keď už, tak všeobecne pozitivistom so sklonmi oceniť veselú muziku s viac ako dvoma akordami.
Dôvodov, prečo sa táto rozpustilosť napriek všetkej tej prirodzenosti, nenútenému a srdečnému pidlikantskému hračičkárstvu nestane albumom roka, je síce XY a ani to nie je ešte celkom presné. No hoci to, čo ich kedysi urobilo v mojich očiach výnimočnými, už pod tou posteľou nedokázali znova nájsť, po počiatočnom sklamaní sa napokon voči „All Hail Bright Futures“ nedá povedať krivého slova. Skostnatieť nezmyselným kopírovaním vlastnej minulosti nie je zjavne na programe dňa. Svetlé zajtrajšky a nové horizonty čakajú.
Žiadny článok sa mi tento rok nepísal ľahšie!
Zdravíme vás, svetlé zajtrajšky! Z tej duše zdravíme vás!
8 / 10
Chris Wee
- bicie
Rory Friers
- gitara
Niall Kenedy
- gitara
Johnny Adger
- basa
1. Eunoia
2. Big Thinks Do Remarkable
3. Like A Mouse
4. Ambulance
5. The Stay Golden Pt. 1
6. The Stay Golden Pt. 2
7. The Stay Golden Pt. 3
8. Mend And Make Safe
9. Ka Ba Ta Bo Da Ka
10. Things Amazing
11. All Hail Bright Futures
12. Young Brave Minds
Megafauna (2024)
Jettison (2022)
The Endless Shimmering (2017)
Heirs (2015)
All Hail Bright Futures (2013)
Gangs (2011)
The Letters (EP) (2010)
And So I Watch You From Afar (2009)
Tonight The City Burns (EP) (2008)
This Is Our Machine and Nothing Can Stop It (EP) (2007)
Vydáno: 2013
Vydavatel: Sargent House
Stopáž: 42:58
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.