V našich přehledových článcích jsme se již měli možnost seznámit se zajímavými kapelami, které kombinují black metal s jinými žánry, přičemž onen černý kov je v mnoha případech skoro až marginální záležitostí. Nyní se pojďme společně podívat na spolky, pro něž je už jen představa něčeho podobného sprostým slovem a jedou si svoje bez ohledu na to, jaký je letopočet či co je momentálně v kurzu. Prostě si razí cestu poctivým black metalem, byť se samozřejmě liší pojetím, zvukem i národností. Postupně navštívíme Norsko, Spojené státy, Francii a Polsko, tedy země kde se tomuto žánru daří více než dobře.

GIFT OF GODS – Receive (EP, 2013, Peaceville Records, 25:27)

„The Underground Resistance“ od DARKTHRONE je dobrý album, pocta starému metalu ako sa patrí. Má síce len šesť skladieb, ale už si nemusíme smutne spievať „škoda že nebolo viááá-cej!“. Nocturno Culto si totiž vymyslel ďalší projekt, tentokrát ako samovládca, pomenoval ho GIFT OF GODS a Peaceville mu ho radi vydali.

Ťažko sa tomu čudovať, dá sa totiž povedať, že kde „The Underground Resistance“ končí, tam „Receive“ začína. Ani mi nenapadá veľa dôvodov, prečo tento materiál vyšiel pod iným menom, „Enlightning Strikes“, inštrumentálna „Receive“, cover od švédskych UNIVERSE „Looking For An Answer“ (originál sa objavil na kompilácii „Swedish Metal“ v roku 1984) a záverečná „Last Solstice“ by na „T.U.R.“ pokojne mohli byť skladbami s poradovými číslami sedem až desať.

Nocturno Culto tu hobľuje v duchu starého temného heavy a aj tvrdšieho metalu zo 70. a 1. polovice 80. rokov, zhruba od BLACK SABBATH, THE OBSESSED až niekde po MANILLA ROAD, možno aj BATHORY a HELLHAMMER. (Začiatok „Last Solstice“ mi trochu pripomína aj metallicovskú „Orion“.) Zvuk to má ako novodobý (paradoxne staré časy vzývajúci) DARKTHRONE, linky a spev vlastne takisto, jediným rozdielom je, že hudba sa ešte viac valí a hrnie v stredných, pochodových, a pomalších, ťahavých tempách. Sú tu vydarené sóla, príjemne mrazivé harmónie, sympaticky podzemná atmosféra, celkovo fajn prezent z dielne pána učiteľa.

7/10

www.metal-archives.com/bands/Gift_of_Gods/3540372067
www.peaceville.com/nocturnoculto/

INQUISITION – Obscure Verses For The Multiverse (2013, Season Of Mist, 52:28)

Kolumbijská (ale vlastne americká, obaja aktéri sú Američania a od roku 1996 sídlia v Seattli) banda INQUISITION vydala 25. októbra svoj šiesty dlhohrajúci album. Obsahuje deväť skladieb a bonus, dokopy teda desať, prevalí sa cez vás za necelých 53 minút, počas ktorých dostanete dávku riadneho black metalu, ktorý je ale zároveň čímsi ťažko definovateľným iný, než ten váš bežný black metal odkiaľsi z kvltového Severu.

Dagon (gitary, vokály) a Incubus (bicie) vychádzajú z osemdesiatkového thrash metalu – predchodcom INQUISITION bola thrashovica GUILLOTINA – a klasického black metalu od BATHORY po Škandináviu 1. polovice 90. rokov. Hrajú v podstate priamočiaro, úderne a v dosť vyrovnanom pomere využívajú náklepy, energické pochodové stredné tempá a majestátne voľné plochy.

Ich hudba sa vyznačuje svojským „kozmickým“ či „dávnovekým“ chladom a akousi výrazovou strohosťou, v ktorej ako vzdialené vybuchujúce supernovy žiaria výborné melodické nápady. Vcelku ide o dosť nárezový black klasického strihu, občas harmóniami a náladami trochu v duchu IMMORTAL. Charakteristickým znakom INQUISITION je svojsky zafarbený a frázujúci vokál, možno trochu „abbathovský“ a pre niektorých ťažšie stráviteľný. Mne osobne však „kŕkanie“ ani veľmi nepripomína, skôr by som povedal, že z neho idú väčšie zimomriavky než z klasického čierneho ryku a škreku.

8,5/10  

www.metal-archives.com/bands/Inquisition/6665
inquisitionbm.bandcamp.com/
www.facebook.com/inquisition.official

PROFANATICA – Thy Kingdom Cum (Hells Headbangers Records, 33:56)

Tento čierny, rúhavý a vulgárny chuchvalec založil v roku 1990 Paul Ledney po svojom odchode z INCANTATION. Vo svojej novej „vlastnej“ kapele sa ujal aj mikrofónu a prvú, cca dvojročnú etapu existencie PROFANATICA po štyroch demách a jednom EP zavŕšili materiálom „Tormenting Holy Flesh“, ktorý vyšiel ako split s kolumbijskou dnes už legendou MASACRE. Potom Paul pokračoval v spolkoch ako HAVOHEJ, CROWNED IN SEMEN a ďalšími zhovädilo bezbožnými telesami, až kým v roku 2001 nedostal chuť predviesť, že PROFANATICA na tému kresťanstva ešte zďaleka nevygrcali všetko.

Dva dlhohrajúce albumy (2007, 2010) som  nepočul, aktuálny tretí, vydaný koncom novembra minulého roku, už áno. Konštatujem, že po vyše dvadsiatich rokoch sa veľa nezmenilo, možno len lepšie zvukové možnosti a o čosi lepšie muzikantské schopnosti sa postarali o to, že „Thy Kingdom Cum“ nie je úplný pád do bahna prelomu 80. a 90. rokov.

Skupinu v súčasnosti tvoria Paul Ledney (vokály, bicie) a John Gelsso (gitary, basgitara). Sú nekompromisne verní starej škole black metalu, to znamená, že ak pre vás čierny kov znamená Nórsko prvej polovice 90. rokov, tak s PROFANATICA možno budete mať aj problém. V porovnaní so síce zlobnými, ale často aj vznosnými či majestátnymi severskými harmóniami je toto v podstate programový hnus. Na úsvite 90. rokov takto black metal v USA hrali oni a VON, BLASPHEMY v Kanade, na európskom kontinente možno BEHERIT.

PROFANATICA = rozzúrený vír disharmonických riffov a „antimelódií“, rytmicky organizovaný, ale v podstate hnusácky, útočný blackmetalový rachot, doplnený nejakým tým hrubým staroškolským deathmetalovým korením. Oproti časom minulým je tu samozrejme lepší zvuk, stále však v duchu dávnych čias. A tieto klepanice a rúbačky sú s predsa len zdravým rozumom poskladané kompozície, na rozdiel od vzdialene príbuzných, podobne kultových Austrálčanov SADISTIK EXEKUTION, ktorí často vyznievajú ako vyslovený chaos a nezmysel. Je to oplzlé, násilné, muzikantsky občas na hranici primitívnosti, ale temnoty a zloby je tu na dve – tri priemerné „listener friendly“ black metaly.

6/10 

www.metal-archives.com/bands/Profanatica/2175
myspace.com/profanatica

SVART CROWN - Profane (2013, Listenable Records, 43:16)

„Čiernu korunu“ uplietli pred deviatimi rokmi na francúzskom Azúrovom pobreží. Zo slnečnej Provence by ste takýto úkaz asi nečakali, pretože SVART CROWN sú stelesnením toho naozaj temného v death metale a zvlášť náladami presahujú aj do čiernokovového teritória. Hudobne, úprimne povedané, ani veľmi nie, hoci pri usilovnom hľadaní by sa nejaké blackmetalové riffy a harmónie hľadať dali. Hlavná je tu však atmosféra, presne ten prvok, vďaka ktorému blackmetalové kruhy oslovujú napríklad aj PORTAL, MITOCHONDRION alebo – z tých starších, priam klasických – INCANTATION.

„Profane“ je tretím albumom SC, ktorí sa do širšieho povedomia dostali už predchádzajúcim „Witnessing The Fail“. Ten sme u nás naživo nezažili kvôli snehovej kalamite – pri pohľade z okna na hnusný chrípkový „pseudofebruár“ sa nechce veriť, že k takýmto veciam kedysi v zime dochádzalo. Novinka pokračuje v odkaze dvojky, veľmi premyslene ho rozvíja a vybrusuje to, čo predtým možno niekomu mohlo pripadať nedotiahnuté.

V desiatich skladbách sa mohutný, temný a úderný death metal, odchovaný hlavne na IMMOLATION, stretáva s disharmonickým a psychedelickým technickým vírením, aké poznáme napríklad od ULCERATE na ich albume „The Destroyers Of All“ a celok dáva viacdimenzionálny extrémy materiál, v ktorom sa brutalita mieša s prepracovanou atmosférou, svojskou melodikou a temnými vášňami zmietanými vokálmi.

8,5/10

www.metal-archives.com/bands/Svart_Crown/60528
www.svartcrown.net/

Martin Lukáč

CULTES DES GHOULES - Henbane, ...Or Sonic Compendium Of The Black Arts (2013, Under the Sign of Garazel Productions, 58:24)

Jeden z blackmetalových highlightů uplynulého roku v mých očích představují Poláci CULTES DES GHOULES a jejich druhá řadovka „Henbane“. Kvarteto ze středního Polska dští síru už od prvních sekund úvodního zářezu „Idylls Of The Chosen Damned“ a v nastoleném trendu pokračuje až do konce. Není se co divit, název desky odkazuje na psychoaktivní blín černý, jenž byl ve středověku spojován s čarodějnictvím a podobně působí i celá nahrávka. Je divná, hnusná a až nechutně zlověstná.

Nelze čekat žádnou klávesami budovanou atmosféru, zběsilé kvapíky, ani brutální klepačky. CULTES se prezentují jinak – ostře řezavými kytarami, „zastaralým“ nazvučením, po většinu času spíše středním tempem a sípavým vokálem vycházejícím snad odněkud z rakve.

A navzdory hodinové délce spojené s primitivním vtloukáním jednotlivých momentů do hlavy nestíhají vůbec nudit. Je na nich totiž cosi magického. Snad jako kdyby účinky zmíněné rostliny pronikaly do těla i skrze zvukové vlny vysílané kapelou. Díky zvolenému tématu a celkovému vyznění tak vlastně není vůbec problém představit si jednotlivé pasáže jako alternativní hudební doprovod k nezapomenutelnému Kladivu na čarodejnice. Což pro podobně laděné těleso znamená vlastně tu největší poctu.

8,5/10

www.metal-archives.com/bands/Cultes_des_Ghoules/87023 

Deadmann

BLODSGARD - Monument (The Oath, 42:54, 2013)

Vydanie prvotiny zabralo triu Nórov pod hlavičkou BLODSGARD dobrých päť rokov. Možno aj preto sa stretávame s tradičným black metalom, ktorý má svoju vlastnú tvár. V úvodných štyroch skladbách zostáva verný vlastnostiam ako agresivita, rýchlosť a nekompromisnosť riffov sypaných v najrýchlejších tempách. Tie sú dobre štruktúrované a dokazujú, že aj v oblasti tradičného black metalu je možné byť zaujímavým neotrelým nearchaickým zvukom a dobrou kompozíciou. K dobru tejto fáze nahrávky môžme pričítať aj divoké bicie so zaujímavým využitím dvojkopov na zahustenie zvuku a prehĺbenie dôrazu.

So skladbou "Monument" sa album láme, pretože ide o pokus o ambientnú inštrumentálku, ktorý podľa mňa zlyháva na celej čiare a je vyložene nudný. Možno by fungoval niekde na začiatku deväťdesiatych rokov na Mortiisovom debute, dnes pôsobí skôr zúfalo. Obdobnou ambientnou "krásou" sú pretkané aj ďalšie skladby a z môjho pohľadu kazia slušne odsýpajúcu stopáž. Musím podotknúť, že v tomto prípade sú ambiencie a snaha o modernu trocha funkčnejšie, hlavne v "Kaoskonstruksjon". Záverečný opus sa snaží zahrať aj na epickejšiu a atmosférickú nótu s využitím čistých vokálov, čo sa mu v natiahnutej deväť minutovej stopáži miestami darí viac, miestami menej. 

Celkový dojem je teda dobrý hlavne tam, kde to sype. Keď sa BLODSGARD snažia byť pokrokoví a umeleckí, majú bližšie skôr k zlyhávaniu. Ak to zosumarizujeme, padá to presne na šestku, čo je pre black metal dobré číslo.

6/10

www.blodsgard.com/
www.metal-archives.com/bands/Blodsgard/ 

Arrow