Pôvodne floridskí, v súčasnosti v Columbuse (Ohio) sídliaci ACHERON existujú (s krátkou prestávkou v roku 2010) od roku 1988 a už od debutu „Rites Of The Black Mass“ z roku 1992 ich sprevádza povesť skupiny, pre ktorú je satanizmus niečím viac než len imidžovou záležitosťou. Zakladateľ a frontman Vincent Crowley bol dlhé roky členom Church Of Satan s hodnosťou reverenda. Z tej odišiel dva roky po zakladateľovej smrti, a odvtedy ide prevažne po vlastnej čiernej osi.

Satanizmus, odboj voči kresťanstvu a rúhanie je ideovým základom kapely, ktorá si 24. februára do bohatej diskografie zapísala ôsmy dlhohrajúci album. Vznikol v trojici Art Taylor gitary, Kyle Severn (poznáte z INCANTATION) bicie a Vincent Crowley – vokály a basgitara. Na ploche necelej hodiny prináša desať skladieb a takýto časový rozsah by mohol byť na prvý pohľad odstrašujúci. Netreba sa ničoho desiť, vďaka vážnej, majestátnej, temnej atmosfére sa cez toto časové rozpätie prenesiete, ani nebudete vedieť ako.

Ak ste boli v minulosti zvyknutí na všelijaké ponuré intrá a klávesy v niektorých skladbách, tie sú už niekoľko rokov minulosťou. Na novinke sú zaujímavosťou skôr „zboristi“, tých je tu šesť, za všetkých možno spomenúť Zdenku Prado (ESTUARY), Johna McEnteeho (INCANTATION) s manželkou Jill (FUNERUS) či Kama Leeho (ex-MASSACRE, THE GROTESQUERY a pod.), takže slušná stretávka starej školy.

Hudobne ide – u mňa našťastie – stále o starý dobrý ACHERON. V podstate úderne mašírujúci death metal dávneho floridského typu, čerpajúci aj z takých inšpiračných zdrojov ako SLAYER – niektorým gitarám sa to odpárať nedá. Samozrejme nemám na mysli sóla, tie sú prevažne klasicky melodické, asi preto, že Satan chce lákať skôr hudbou príjemnou, ľubozvučnou, vábivou. A tu Vincent našiel jediné miesto na kompromis – žiadne sladké či kvázioperné vokály, prvoplánové melódie ani nič takého on nepestuje.

Pre ACHERON je typická hlavne istá valivosť a „pochodovosť“, úderné tempá, striedané občasnými pomalšími, dramatickými pasážami, alebo agresívne nasekanými úsekmi. Skupinu spoznáte podľa jej absolútne vážnej, majestátnej, nemilosrdnej čiernej atmosféry a Crowleyho dôraznému, sekajúcemu, ale tiež zlobne vrčiacemu vokálu v duchu klasikov z prelomu 80. a 90. rokov. Pár pasáží celkovým vyznením pripomenie aj začiatky tvorby ideových kolegov DEICIDE.

Aj keď sú ACHERON s obľubou označovaní ako death/black metal, toho druhého tu zas až toľko nie je. Možno v nálade, možno k tomu zvádza náklonnosť kapely k Rohatému. Povedzme, že krepčiace tempá a gitarové postupy na viacerých miestach pripomenú časy pred škandinávskym BM výbuchom, a v takomto dávnom blackmetalovom duchu je aj celá záverečná „punkovačka“ „Devil’s Black Blood“. Celkovo ide o síce o odskúšaný recept, nič nečakaného ACHERON nepredvádzajú, ale novinka hrá dobre nielen preto, že ju mixoval Dan Swanö.