OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Trvalo to, ale už možno oslavovať, tretí album košických KILLCHAIN je konečne na svete. „Where Is Your Saviour...“ bol nahraný ešte v marci minulého roku a bolo treba čakať, keďže kapela sa rozhodla ukončiť spoluprácu s nemeckými Maintain Records, ktorí vydali prvé dva albumy. Vyzeralo to aj na samovydanie - internetové vydanie + vinyl pre skalných a podobné nápady. Z môjho pohľadu zvlášť po zverejnených vzorkách by tohto materiálu na takéto niečo bola škoda, po hudbe na tejto úrovni má proste každé vydavateľstvo s trochou sebaúcty drapnúť.
Nakoniec KILLCHAIN zakotvili u domácich Metal Age Productions, tak hádam im táto spolupráca prinesie šťastie. Kedysi v časoch, keď extrémny metal fakt žil, postarali sa MAP o dva albumy ERYTROSY, ktorých meno tu nepadá len tak bezdôvodne, keďže po ich konci sa gitarista a zakladateľ tejto slovenskej DM legendy Stano realizuje práve v KILLCHAIN.
Tu prevzal skladateľské žezlo po Frenkym, ktorý sa aspoň v súčasnosti aktívne hudbe už nevenuje. Ďalšou zmenou v zostave je post basgitary, na ktorom pôsobí Maťo (ex-OBLITERATE a pod.). Za bicími a mikrofónom je všetko po starom, KILLCHAIN sú momentálne vražedne presne fungujúcim kvartetom, dokazujúcim, že KEDM scéna síce môže byť oproti minulosti ledva polovičná, ale stále s ňou treba počítať. Koniec koncov, práve KILLCHAIN tu boli a sú koncertne najaktívnejší a najodvážnejší, koncertné šnúry po Európe, výlety do krajín ako Turecko a podobne, to na Slovensku tiež nerobí hocikto.
Z hľadiska vývoja sú KILLCHAIN príkladom princípu „od dobrého k ešte lepšiemu“, a tiež k extrémnejšiemu. V časoch „One More Victim“ hrali nadupaný old school death metal, odchovaný na klasikách ako BOLT THROWER. Na „They“ sa šliaplo na plyn, prišli razantnejšie tempá, väčšia surovosť, prepracovanejšie aranžmány, modernejšie vyznenie. A v roku 2014 s „Where Is Your Saviour...“ sú KILLCHAIN aktuálnou domácou death/grindovou špičkou, v rámci tunajšieho extrémneho metalu ako takého sú v prvej lige a patria aj medzi popredné spolky prinajmenšom stredoeurópskej scény. Nemám pocit, že by som preháňal, to fakt nie.
Jedenásť skladieb na ploche necelej pol hodiny je žánrovo kdesi tam, kde sú MISERY INDEX (ktorých nový album aj po niekoľkých vypočutiach s KILLCHAIN tak akosi prehráva), DYSCARNATE, DYING FETUS (bez slamových hojdačiek), a mám pocit, že ak by bol v zostave aj druhý gitarista, začalo by sa blbnúť ako niekde v BENIGHTED. „Where Is Your Saviour...“ je maximálne natrieskaný, surový a agresívny death/grindový materiál, budujúci na klepačkách a razantných rýchlych tempách, s veľmi chytľavými a skočnými pasážami, priamočiary, pritom s prepracovanou gitarovou hrou, niekoľkými dobrými a funkčnými sólami a s vydareným zvukom zo štúdia Tetradrot. Jedinou slabinou je, že ovládač hlasitosti musím razantne skrútiť doprava, ak chcem, aby to CD hralo ako má.
Výborné je, že postupy, ktorými boli KILLCHAIN charakteristickí už predtým, poriadne oživila a ešte vylepšila Stanova gitarová hra - na novinke nájdete aj veľký kus toho, čo ste mali radi u ERYTROSY. A takisto pokiaľ ide o vokály, viete, ktoré pasáže sú Stanove, ktoré Gabiho (tiež OBLITERATE). Frontman samotný je talent, aký sa hneď tak nenájde, hlboké BDM a grindové registre zvláda rovnako ako agresívne vyššie revané polohy. A keď spolu ručia Gabi aj Stano, vtedy je to v podstate dokonalé. Hudobné výkony celkovo bez pripomienok, KILLCHAIN sú kvalitní hráči aj skladatelia, všetko je ako má byť a na CD nie je jediný nudný či nedotiahnutý moment.
Budú sa musieť stať veľké veci, ak chce do boja o tohtoročnú deathmetalovú palmu víťazstva zasiahnuť aj niekto mimo východu. Veľké veci sa čakajú od BRUTE, ktorí už majú donahrávané (prvá skladba išla do sveta a je to mocné), a ťažko povedať, kto ďalší do bojov zasiahne. THE INFINITE WITHIN hlásia hotovo, čo ostatní? Uvidíme, na tomto mieste už treba iba obodovať. Bude to za osem, vlastne som rád, že sa dajú k pár veciam mať aj pripomienky, aspoň bude menej obvinení z tzv. „neobjektivity“. Kašlem to, za „Where Is Your Saviour...“ som sakra rád a kamošom držím palce.
Aj preto, lebo tohto roku budú treťou košickou kapelou, ktorá bude tunajšiu extrémnu scénu, resp. to, čo z nej v súčasnosti zostalo, reprezentovať na OEF. Dúfam v dobrý hrací čas pre nich, lebo takúto bandu má vidieť čo najviac ľudí. A dúfam, že o nich potom napíšu kompetentní reportéri, nie tí typickí „x.y. kapelu som nevidel.. ...lebo som sa, hoci akreditovaný, niekde zajebával/už som bol ožratý ako teľa/šel sem se raději visrat...“ atď., viete ako to chodí. Že táto súčasná slovenská death/grindová jednotka podá výkon na úrovni, o to sa fakt nebojím.
„Where Is Your Saviour...“ je albumom death/grindovej kapely, ktorá by na plagáte hociktorého extrémne metalového festivalu mala byť prezentovaná logom, nie „spotrebným“ malým fontom niekde dole pred „a ďalší“.
8 / 10
1. Intro
2. I´m Rotting From Inside Out
3. God, The Government
4. Reborn Of A New Man
5. Where The Dreams Are Dreamed
6. The Fury Of Us All
7. I Enjoy The Smell From Your Mouth
8. Lifetime
9. Deeds Of Anxious Hope
10. Judge Enforces The Silence
11. Where Is Your Saviour, You Fucking Dog
-bez slovního hodnocení-
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.