Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Presadenie sa islandských kovbojov (nielen) u vlastnej cieľovej skupiny poukazuje na to, aké dôležité je na začiatku správne si naladiť gitaru, prípadne si ju v iných strategických okamihoch kariéry vedieť preladiť. Po prestupe štvorice smutných rockerov pod krídla leva Season Of Mist prišiel presne taký album, aký často zvykne vydať kapela po prechode od nezávislého nadšenca k o niečo hrabivejšiemu molochu. Čiže album tak trochu očakávane nenapĺňajúci očakávania.
Ak ste ten hipster, ktorý kvôli tomu kapelu odpíše, chybu si nemôže uvedomiť skôr ako s príchodom nového albumu, no vďakabohu aspoň za to. SÓLSTAFIR sa zrejme pred nahrávaním „Ótta“ ocitli v slepej uličke, a tak zvolili trošku iný prístup. Vďaka aj za to.
Podstatnú časť z toho, čím (alebo napriek čomu) vedel predchodca instantne omráčiť, „Ótta“ neobsahuje. Vymizli najmä „hitovosť“, kostrbatosť a punková neučesanosť. Dnes sa severania vykašľali na prvý dojem. Naopak, dosť riskujú.
Už tak nie príliš komplikované štruktúry vytvorené živými nástrojmi vo veľkom dokresľujú ambientnými plochami, naviac neraz balansujú na hrane gýču, no snáď ani raz za tú súkromne definovanú hranu nespadnú. Skladby v prvom pláne vyvolávajú veľmi strohý, až prázdny dojem. Pritom je v nich toľko skvelého! Spočiatku však excelujú vo vyvolaní pocitu nenaplnenia. Podnecuje to túžbu dozvedieť sa viac – dalo by sa to až prirovnať k dobrému filmovému teaseru.
Výstupom nedávneho kreatívneho procesu je dielo nepomerne duševnejšie a emotívnejšie. V prvom pláne sa o emócie snažil aj „Svartir Sandar“, čo neprekvapí, ak sa zmierime s tým, že skvadra z Reykjavíku má výraz „inštrumentálno-technické orgie“ v privátnom slovníku cudzích slov. „Ótta“ však v tomto zmysle znie prirodzenejšie a tých subjektívne vkusných emotívnych okamihov ponúka plný batoh. Navyše vyvoláva dojem, že sa o to ani nesnaží a príjemne zadumané pohľady do okna máte strúhať len tak mimochodom. Štyria čudáci sa jednoducho po troch rokoch zase stretli v garáži a zajamovali si.
No. Aj o tom je umenie. Jednoducho to teraz SÓLSTAFIR vychytali, možno len preto, aby im to nabudúce opäť nevyšlo. Taká klavírna suita „Midaftann“ postupne nabaľuje prvky, ktorých kombinácia vytvára na koreni jazyka slovo „patetický“, to je ale práve krásna pasca na povrchného poslucháča, ktorý si ju pustí bez „krovia“, miesto aby sa k nej presekal predchádzajúcimi štyridsiatimi minútami.
Skutočná jeseň je tu a SÓLSTAFIR vo veľmi príhodnom čase predvádzajú, aká dôležitá je pre kvalitu ich nahrávok atmosféra. Nie práve rozpustilá, veselá a „slnečná“, ale po boku sporo odetých slečien si ich nikto nepredstavuje. Ak voči nim nechováte apriórny odpor, „sychravosť“ hudby si podmaní najskôr ušné bubienky a potom celého človeka. Sugestívne, vnútorné, hlboko pocitové divadielko, no minca mala vždy aj druhú stranu. Ak nedokážete osobitosť ich výraziva precítiť, začne sa vám to všetko v rukách roztápať ako sneh, ktorý mal tú smolu, že v utorok tam práve bolo leto.
„Hitové“ sa tu nevyskytujú ani len závany, jedine, že by sme započítali rock´n´rollový gitarový výron z polovice šiestej minúty v inak nenápadne zašitej „Nón“. Tentokrát sa do popredia dostávajú podružnosti, aké zaujímajú hlavne muzikofilov. Zunivá, znelá basa prísne ženúca vpred šlapavú „Middegi“. Autentické, naturálne bicie, vďaka ktorým máte ilúziu živého vystúpenia u vás doma. Banjo, ktorého osem tónov prakticky stvorilo titulnú desaťminútovku. Skvelý výber obálky, z ktorej vám ťahá na chrbát bez použitia jedinej snehovej vločky.
„Ótta“ má opäť od zázraku ďaleko, no je k nemu podstatne bližšie, ako bol nekompaktný predchodca. Venuša je slnku bližšie ako Zem. Zádumčivosť a akási zvláštne upokojujúca bezútešnosť sálajúca z ôsmich skladieb na vás padá už po pár minútach a podľa nálady už záleží, nakoľko sa s nahrávkou zžijete. Jeseň by vám k tomu mala dať dosť priestoru v podobe scenérií za oknom.
Skutočná jeseň je tu a SÓLSTAFIR vo veľmi príhodnom čase predvádzajú, aká dôležitá je pre kvalitu ich nahrávok atmosféra. „Ótta“ má opäť od zázraku ďaleko, no je k nemu podstatne bližšie, ako bol nekompaktný predchodca. Venuša je slnku bližšie ako Zem.
Ótta (2014) Svartir Sandar (2011) Köld (2009) Masterpiece Of Bitterness (2005) Black Death (EP) (2002) Í Blóði og Anda (2002) Til Valhallar (EP) (1996)
DALŠÍ INFORMACE
Datum vydání: Pátek, 29. srpna 2014 Vydavatel: Season Of Mist Stopáž: 57:17
Produkce: Birigir Jón Birgirsson & Aðalbjörn Trygvasson Studio: Sundlaugin, Mosfellsbær
Na album sa pozerám z takmer opačnej perspektívy ako Martin, a pritom sa mi tiež páči. Aj o tom je hudba.
Bez toho, aby som ktovieako poznal pozadie SÓLSTAFIR, bavím sa na tom, ako tentoraz kombinujú hádam až pivné „vypaľovačky“, severskú melanchóliu a sem-tam islandský gýčik. Odmyslite si ambientný lep, zopár riffov z „vyššieho umenia“, klavír a iné prívesky na okrasu a pustite si piatu alebo šiestu skladbu. Neviem, ako to nazvať. Zaužívané pomenovanie melancholickí kovboji asi sedí. Ale viac než jeseň v tom cítim špinavý koncert, zafajčený klub a dvihnuté tégliky piva. Napokon, aj videoklip razí líniu klavír - juj, príroda - kruté bicie v prírode - kúpanie vo vani - „redneci“ na aute - horiaci klavír.
8. října 2014
Z HODNOCENÍ ČTENÁŘŮ
the axis
9 / 10
Proste krasna hudba ako kazdy ich album, nic viac k tomu nemozem povedat...proste to vedia!
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.