Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Konštatujem, že aj rok 2014 sa do kolektívnej extrémne metalovej pamäte nakoniec zapíše ako rok, v ktorom slovenský death metal k tomu svetovému prispel niekoľkými vydarenými až vynikajúcimi nahrávkami. V rámci dlhohrajúcich albumov sa o ne postarali KILLCHAIN, GOD DEFAMER (dočkáte sa) a v prvom rade nezničiteľná východná beštia BRUTE. „Pillory“ bol aspoň u mňa najočakávanejším smrtiacim počinom, a keďže viem, že veliteľ Steve je pracant, v rámci DM duša oddaná a posadnutá a navyše perfekcionista, od nasledovníka „Sophisticated Atrocity“ som očakával veľkú vec.
Nebol to problém, BRUTE sú spolkom zmeny v zostave riešiacim bez negatívneho vplyvu na kvalitu, a tak po odchode pôvodného bicmana Hetyho a období so Seadom (TYPHOID, MORTALLY INFECTED), ktorého plodnú spoluprácu s vranovsko-stropkovskou eskadrou smrti uťal len nedostatok času, hosťovanie prijal Jirka Zajíc. (HEAVING EARTH, INGROWING, SUPREME CONCEPTION... ste dúfam v obraze.) A vokalistu Pafa nahradil gitarista Hegrid ešte brutálnejším tónom, takže u mňa fajn. (Keďže Hegrid celkovo popri hrabaní do strún spieva rád, robí to aj vo svojej druhej bande, blackmetalových SWORDOKULT, a celkom iný typ vokálu mu tam ide rovnako dobre.)
Dalo sa čakať, že v takejto konštelácii bude zamiesené na čosi, čo si budeme pamätať dlho, a už prvé dve vzorky potvrdili, že sa je na čo tešiť. Cestou z pošty, kde som bol po balík s CD a trikom, som až pridal do kroku. A to mám tých diskov a ostatných formátov toľko, že je v „kancli“ trochu problém s priestorom. Pre album, ktorý som už veľakrát počul a ešte viackrát si ho pustím v budúcnosti, sa ale nejaké nájde bez väčších problémov.
BRUTE od Nice To Eat You Records prešli k domácemu metalovému „gigantu“ Gothoom, asi aj preto, aby sa tam stali určite jednou z najlepších bánd. Ako dnes už súčasť špičky česko-slovenskej extrémnej scény – toto po „Pillory“ platí bez debaty – si podľa mňa túto pozíciu bez stresu udržia. „Sophisticated Atrocity“ bol vydarený debut kapely, ktorá má odohraté a vie, čo chce tvoriť. Pár momentov, nesúcich znaky toho, že ich štýl sa postupne vyvíjal nejaké roky, sa nedá prepočuť, to, že pár vecí je starších, ucho zachytí. Napriek tomu výborný materiál, v porovnaní s ktorým je však „Pillory“ v podstate dokonalý.
Ku grafickej podobe albumu len krátko – proste na prvý pohľad vidím, s čím budem mať dočinenia, námet patrične prísne ponurý, zľahka krvavý, zlovestný a temný, obal s citom zladený s bookletom, žiadne orgie krikľavých farieb, vlastne skôr hra svetlých i tmavých tónov s prevažujúcou zeleno nasvietenou sivou a čiernou, do toho trochu čerstvého mäsa a krvi. Na rozdiel od typizovaných prvoplánových námetov, zamorivších veľkú časť súčasného BDM sveta, je to tu skôr o náznakoch a priestore pre fantáziu diváka.
Hudobný obsah je však to, čo je tu hlavné. Inštrumentálne intro a desať skladieb pekelne namakaného, šťavnatého, chytľavého a mohutne znejúceho brutálneho a technického death metalu, aký by poslucháč netušiaci nič o tom, aké veci sme na Slovensku v death metale za roky už dokázali, od našej scény asi nečakal. Robil by chybu, pretože hoci tento žáner čo do počtu skupín i fanúšikov má u nás najlepšie obdobie za sebou, možno povedať, že ak aj je kapiel pomenej, o to viac sa niektoré vybičujú k po každej stránke profesionálnym výkonom.
„Pillory“ má totiž všetko, čo sa patrí očakávať od omnoho „väčšej“ bandy z omnoho vychytenejšej scény, a opäť za seba poviem, že v porovnaní s albumom chalanov od Vranova (o ktorom si možno aj tu kadekto povie „kde to doboha vlastne je“) znie kopa súčasných vecí zo Západu len tak nejako nedonosene a v štýle „zahráme to, čo teraz letí, zabalíme to do strašidelného obalu a musí to byť kurva dobré.“ Ale však v pohode, len to BRUTE urobili lepšie a ešte rozhodne nekončia.
Album je poriadne rýchly, divoký, energický, agresívny, proste brutal death inšpirovaný staršou školou, ktorá kládla dôraz aj na hranie, komponovanie a pestrosť, na bohaté vrstvenie hudby, na atmosféru, chytľavosť a na plný, živý zvuk. Tým nemyslím zúrivý, špinavý, podzemný pekelný kotol a zverský vír, tu je to v zásade čisté, ale mohutné, valivé, s bicími znejúcimi ako spred čias počítačového filtrovania - za toto by BRUTE išli bonusové body aj v prípade, že by hrali jednoduchý slam. Lenže tu na celej nahrávke medvedí tanec ani nenájdete, na to, aby BDM kapela bola drviaca zverina, ho netreba.
Toto je brutálny death metal o prepracovaných gitarách, čerpajúcich často od virtuóznejšie ladených nie len amerických klasikov, kde k minule spomínaným umelcom možno iste prirátať aj BRUTALITY alebo DEATH. Len je to rýchlosťou a intenzitou posunuté plne do BDM sféry, ale tej, v ktorej je veľa miesta vyhradeného aj pre vyhrávky, melodické pasáže a hlavne pre dlhé a vyšperkované sóla. A pod gitarami buráca a hrmí basa, na ktorú hrá podobný talent ako ostatní zúčastnení. Celý album korunuje veľmi dobrý ťažký, hlboký growling, ktorému tu a tam kontruje vyšší zúrivý rev. Pokiaľ ide o texty, v zásade sa zaoberajú tým, že ľudia sa správajú ako hovädá a raz to dostanú zožrať. Do daného žánru ako stvorené.
Uzavriem to takto – 20 rokov som sa tým najbarbarskejším death metalom zaoberal aktívne, vydalo to na sedem nahrávok, z toho šesť na CD. Počúvam ich rád dodnes, keďže som v kapele razil filozofiu extrému ako prvého zákona. Aj vďaka tomu mi je jasné/som rád, že to je hudba pre presne toľkých ľudí, koľkí si tie nahrávky kúpili alebo stiahli. BRUTE ale s tým, čo tvoria, patria na pódium napr. Brutal Assaultu v nejakom takom „lukratívnejšom“ hracom čase. A k tomu na európsku šnúru, na žánrové festivaly a až kam oko dohliadne a rozpočet dovolí.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.