9 / 10

Po troch rokoch mŕtveho ticha zo smrteľných hlbín mrazivých priepastí temného vesmíru k nám opäť prichádza posolstvo kozmických básnikov Limbonic Art...posolstvo smrti a jej uctievania...Ultimate Death Worship...

Brány času a brány vesmíru nám tentokrát otvára mrazivý sampel, varujúci, že ďalej môžu vstúpiť len tí pripravení prijať dotyk deštrukcie a vstúpiť do medzihviezdneho priestoru, ktorý Vás v sekunde roztrhá na neživé častice. Po tomto rituáli nám Limbonic Art nekonečné hranice vesmírneho pekla...prvé, čo udrie zraní a trhá je zvuk, zvuk, ktorý sa svojou surovosťou, ostrosťou a zastretosťou nedá porovnať so žiadnym doterajším počinom vesmírnych poslov. Je podstatne ostrejší, gitary sú viac skreslené a vôbec celý album je tak posunutý k väčšej agresivite a absolútnemu blackovému (až undergroundovému - nahrávalo sa u Morpheusa) vyzneniu. Sprvu som si myslel, že takýto trochu zastretý zvuk je skôr mínus, no po dôkladnom napočúvaní to vnímam presne opačne. Ultimate Death Worship si žiada posluchov viac. V porovnaní s Dynastiou z rýchlosti o poznanie ubudlo, no skladby sa aj tak nesú v sonickom tempe geniálne naprogramovaných bicích. Album prináša viac melodiky a kompozičnej pestrosti a v tomto smere sa jedná o návrat k časom In Abhorrence Dementia (spomeniem úvod Suicide Commando, pomalé sólo Towards the Oblivion of Dreams...) Klávesy a sample dostávajú viac priestoru, podstatne viac ako na Dynasty, no menej ako na In Abhorrence, viac vystupujú a podieľajú sa na tvorbe melodiky(From Shades of Hatred), no väčšinu času sa držia nosných gitár a jemne podfarbujú a dotvárajú hustú atmosféru. (Morpheus sa dokonca nechal dokonca počuť, že sa elektroniky v budúcnosti vzdajú úplne). Daemonov vokál je temný skvost, je zbytočné hovoriť o jeho extrémne krutom a chladnom vyznení no popritom jasnej zrozumiteľnosti. Tu musím spomenúť taktiež krátke účinkovanie Attilu Csihara v skladbe Towards The Oblivion of Dreams, čo je len ďalšie správne obohatenie albumu... Hlavným poslaním všetkých albumov Limbonic Art, tento nevynímajúc je priniesť dokonalú temnú vesmírnu atmosféru. A práve tá z tohto diela doslova exploduje, podobne ako hudba...tu sa mi vynárajú spomienky na časy Anthems, Nemesis Divina a ďalšie skvosty tejto doby.

Temnota, chlad a smrť...Nedá mi napríklad nespomenúť mrazivý záver úvodnej kompozície (Ultimate Death Worship), tvorený komentárom popravy väzňa smrtiacou injekciou. Dve skladby tvorené len klávesami a Daemonovým zmučeným ukrutným hlasom (Purgatorial Agony a Last Rite for silent Darkstar) prinášajú ďalšie dávky hrôzy...krátke chóry v závere Interstellar Overdrive spolu s agonickým vystupňovaním vokálu otvárajú brány vesmíru...celý album je takými momentami priam nabitý. Stačí len vstúpiť, nechať sa pohltiť agresivitou, surovosťou, temnotou a chladným vesmírom...započúvať sa do temných hýmn velebenia smrti...

• 13. září 2003