LORD BELIAL, švédska kapela, ktorá si ma získala hlavne svojím debutom "Kiss the Goat", tohto roku vydávajú svoju štvrtú radovku „Angelgrinder". LORD BELIAL však nikdy veľmi nevyčnievali z blackovej masy a neradili sa ani medzi špičku scény a tak som bol zvedavý(verím, že nie len ja), či sa im to podarilo práve týmto počinom...

Teraz neviem, či mám odpoveď porezradiť hneď na začiatku (a potom vlastne táto recenzia stratí zmysel)...tak neprezradím. Štýl akým sa LORD BELIAL prezentujú na novinke je podstatne odlišný od časov debutu a skôr pokračuje v tom, čo kapela začala hrať od druhého albumu „Enter the Moonlight Gate". To, že sa jedná práve o švédsku kapelu už samo o sebe napovedá mnohé. Ako niekto povedal, melodika je vo Švédsku asi národnou chorobou a LORD BELIAL to len potvrdzujú. A tak môžem aj tento album označiť ako typický švédsky melodický black, v ktorom sa dá postrehnúť mnoho podobností s kapelami ako DISSECTION, IN FLAMES, NIGHT IN GALES ...a ďalej snáď menovať ani nemusím.

A tak ako prechádzame jednotlivými skladbami anjelského drviča (drviča anjelov?) stretávame sa s ostrými deathovými zasekávačkami, extrémne rýchlymi blackovými klepačkami, rôznymi melodickými sólami prekladanými občasnými akustickými vyhrávkami, jednoducho kto počul „Enter the Moonlight Gate", alebo pozná vyššie spomínané kapely, trochu si ich premieša a predstaví v melodickom black/deathovom šate, ten si vie urobiť dosť dobrý obraz aj o tomto diele. Len teraz neviem, či to je dobré, alebo zlé...vec pohľadu ja sa prikláňam skôr k negatívu...No čerstvou zmenou oproti predchádzajúcej tvorbe Lorda je pridanie už spomínaných deathovejších partov a riffov(najjasnejšie je ten rozdiel počuť v prerobenej skladbe „Satan Divine" z debutu „Kiss the Goat").

Skladby sú pestré až hymnické(„Purify Sweden"), motívy sa striedajú, melódie sa sypú...avšak...práve preto, že melódie sa tak sypú vyznieva pre mňa „Angelgrinder" dosť neprirodzene. Chýba tu akási spontánnosť a je cítiť, že všetko je urobené tak aby to bolo (jednoducho?) švédsky melodické tým pádom zrozumiteľné a v konečnom dôsledku predvídateľné. Niekomu to môže prísť ako plus no v tomto prípade to vnímam skôr ako ďalšie mínus. Ďalšou vecou je to, že album je málo inovatívny oproti staršej tvorbe, ale vôbec oproti väčšine švédskej tvorby a pridanie tej trošky deathu a postupov z neho nejako pokrokové dielo nerobí. Taktiež vďaka čistému a uhladenému zvuku je celkové vyznenie o niečo „mäkšie" čo tiež niekomu môže prísť ako plus, no ja by som osobne uvítal predsalen trocha surovšie vyznenie, ktoré by albumu slušalo trocha viac. Ad vokál... Keď na „Kiss the Goat" bol vokál ešte veľmi zaujímavý a originálny tak Angelgrinder prináša "len" klasický povedal by som, priemerný blackový škrekot taktiež snažiaci sa o značnú melodickosť, čo dosť divne vyznieva v skladbe „Unrelentnig the Scourge of War". LORD BELIAL ako som už spomínal umiestnili na albume aj znovunahratú skladbu „Satan Divine" a to  je pre mňa skôr nešťastný ťah lebo v pôvodnej verzii je táto skladba omnoho lepšia...ako vlastne aj celý „Kiss the Goat" je pre mňa oveľa lepším albumom. Aby som to zhrnul napriek mojej kritike a výhradám album nie je zlý, nie je však ničím výnimočný ani prekvapivý. Vďaka melodickosti vcelku rýchlo opočúvateľný a predvídateľný. Odpoveď na úvodnú otázku je verím, že teraz už jasná...

Osobne by Angelgrindera zhodnotil ako ľahký nadpriemer a určite ho odporučil vyznávačom švédskej melodiky (a vyššie spomínaných kapiel), tí určite nebudú sklamaní, ale práve naopak(nejaký ten bod+). Ja si radšej pustím „Kiss the Goat"...