Od dlhohrajúceho debutu „Heavenly Hell“ ubehli nakoniec až štyri roky, kým sme sa dočkali dvojky z dielne GOD DEFAMER. Tí od vydania debutu zažili kolotoč personálnych zmien, z pôvodnej zostavy nezostal kameň na kameni – vytrvali Alex (gitary) a Peter (vokály), zvyšok je nový. Miro Raučina, bubeník (o.i. EMPYRION, ABORTION), je stálym členom, Kamil Adamík (v súčasnosti HOLOTROPIC), gitara, a Martin Kalmancai (DOOMAS, UNMOURNED), basgitara, sa na nahrávaní „Relics“ podieľali ako hostia.

Aký vplyv má vynovená zostava na celkové vyznenie „Relics“? Nuž, značný. Ubehli štyri roky a hoci počuť, že GOID DEFAMER zostávajú sami sebou, vývoj postrehne aj osoba výrazne nahluchlá. To typické pre GD tu je, ale možno povedať, že s odchodom Reného Blahušiaka ako možno posledného zástancu klasického osvedčeného deathmetalového smerovania sa hudba definitívne preklopila na stranu košato prepracovanej technickej, atmosférickej a melodickej deathmetalovej moderny, s tým, že na ortodoxné smrtiace vyznenie sa tu nehrá a napriek mnohým agresívnym, extrémnym klepačkovým, hlbokými i revanými vokálnymi polohami zvýrazneným pasážam je tu hlavným princípom akási „jednota v rôznorodosti“.

Máme tu teda s citom, ale bohato vrstvené gitarové štruktúry a celkovo veľmi technickú, na filigránskom komponovaní postavenú hudbu, ktorá sa vo svojej deathmetalovej rovine blíži tu k prístupu ORIGIN, inde zase THE FACELESS, potom skočí k FALLUJAH a tie klasickejšie melodické deathmetalové momenty opäť pripomenú napríklad DARK TRANQUILLITY. V podstate GOD DEFAMER na vysokej úrovni držia krok s dianím v súčasnom svetovom kadejako sofistikovane podanom death metale, a to nie je všetko. Oproti minulosti si o dosť viac priestoru vybojovala náladová, atmosférická zložka, čo do inšpiračných zdrojov siahajúca od progresívneho rocku k rôznym post- záležitostiam.

Nájdu sa aj pasáže, ktoré výstavbou, atmosférou, hrou i vokálnym podaním mávajú na pozdrav súčasným CYNIC, čo by celkovo takto napísané mohlo varovať pred akýmsi príliš bohatým gulášom, lenže omyl – death metal a to všetko ostatné je skombinované, použité a vygradované tak ľahko a nenásilne, že sa chce autorom zatlieskať. Ja si extra nepotrpím na „modernosť“ a „progresivitu“, baví ma jedine v prípade, že z x.y. hudby vylieza prirodzene a neprvoplánovo, v opačnom prípade sa radšej zahrabem tam, kde „brutality is the law“, ale tu sa to podarilo. A v rámci tej moderny ma obzvlášť teší, že napriek rôznym gitarovým synťákom, ktoré sa tu k slovu dostali, napr. bicie neznejú ako umelý výplod šialenca, ale ako kopáky, prechody, činely a ostatné tieto veci, skrátka aj tu GD išli na vec s rozumom a po svojom.

Hostia sa na albumoch GOD DEFAMER zrejme stávajú tradíciu, tentokrát je ich päť. Premiérovo sa stretávame so strunovým nástrojom Chapman stick - Peter Fedorčák, i kontrabasom - Peter Markus, sólovou gitarou prispel Stefan Aronsson (všetci traja sa stretli v skladbe „Human Seed“) a s čistými vokálmi pomohli Peter Sinkovič a Marián Petranin (poznáte ho z DEAD POETS SOCIETY a ONE SECOND HOTEL). Nikdy som nebol zástancom čistých vokálov v extrémnej hudbe, považujúc ich za nadbytočné ponúkanie sa „širším masám“, väčšinou použité ako päsť na oko, tu však máme jeden zo zriedkavých prípadov, kedy to funguje, a nakoniec, Maya som v akcii videl nedávno s OSH, a kto vie, ten proste vie.

Uzavriem to takto – GOD DEFAMER určite nie sú nejaký ortodoxný death metal, ale v ich prípade je to takto lepšie, spotrebných, dávno omleté staré vzorce oprašujúcich „nových“ deathmetalových kapiel je dvanásť do tucta. A proti takto zmajstrovanému „tech/prog/čokoľvek“ príliš často vyznievajú tak akosi bezducho.