Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Počas nahrávania vokálov na tomto albume neboli použité absolútne žiadne efekty. Takto stručne oznamuje Travis Ryan šokujúcu informáciu svojim poslucháčom na obale už takmer štrnásťročnej nahrávky „To Serve Man“. V booklete novinky CATTLE DECAPITATION z leta minulého roku sa už spomínajú stopercentne organické spevy s trvalou udržateľnosťou, čisto prírodné ingredience, bez použitia prezervantov, aditív a hormónov.
Hudba vegánskych extrémistov a ekologických aktivistov sa vyvíja rovnako ako ich zmysel pre humor. Je fantastické sledovať, kam sa v priebehu rokov táto kapela posunula, ako sa z nekompromisnej brutal-deathovej mlátičky títo páni vypracovali na veľké meno súčasnej extrémnej gitarovej muziky.
Ak by som mal z bohatej minuloročnej úrody vybrať jednu jedinú nahrávku z death-grindovej zásuvky, bez váhania siahnem po tomto monolite neľudskosti machrov zo San Diega. S tým, že k death-grindovej dokonalosti treba určite pridať aj blackmetalové ostrie a miestami až thrashmetalový groove. Inými slovami, sonické násilie predvádzané na tomto nosiči je vskutku komplexná záležitosť.
Neverím, že Ryanovci nemajú radi ANAAL NATHRAKH. Tieto dve bezbožné telesá sa dokonalým spôsobom stretávajú v tom svojom mizantropicko-nihilistickom pohľade na svet celkovo a umenie zvlášť, vplyvy Britov sú v tvorbe CATTLE DECAPITATION naozaj badateľné. Tie prechody z devastujúcej, ultrarýchlej víchrice do chytľavých refrénov s Travisovým chorobne melodickým vokálom sú skutočnou pastvou pre zhýralé uši.
CATTLE DECAPITATION robia pesničky, nie skladby ako stovky ich kolegov z brutal-deathovej scény. Ich songy sú fantasticky vystavané, ani na sekundu nestrácajú nič zo svojej povestnej agresivity, zloby a neústupčivej, ničivej energie. Každým albumom sa posúvajú ďalej, brúsia svoj štýl do absolútnej dokonalosti a „The Anthropocene Extinction“ s pôsobivým obalom od kultového Wesa Benscotera je doterajším vrcholom ich snaženia. A dobrou správou je skutočnosť, že im to celé funguje aj naživo.
Vo viedenskom klube Viper Room prednedávnom s veľkým prehľadom otvárali pred slovutnými SUFFOCATION. Ako dobre namazaný vražedný stroj predviedli najmä skladby z nového a predchádzajúceho albumu a žiadne výhrady veru nemôžem mať ani k Travisovmu vokálnemu majstrovstvu v priebehu koncertu. Len nechápem, k čomu potreboval druhý, dosť nešťastne prehallovaný mikrofón, keď čisté spevy fantasticky zvládal aj s tým jedným, do ktorého growloval a screamoval. Frontman CATTLE DECAPITATION je čistý démon.
Nenechajte si ich ujsť naživo – v tomto roku ešte budeme mať niekoľko príležitostí, či už festivalových (Brutal Assalt, Gothoom), alebo klubových (Viedeň, 25. júla).
CATTLE DECAPITATION robia pesničky, nie skladby ako stovky ich kolegov z brutal-deathovej scény. Ich songy sú fantasticky vystavané, ani na sekundu nestrácajú nič zo svojej povestnej agresivity, zloby a neústupčivej, ničivej energie.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.