Než som sa dokopal k dopísaniu tejto recenzie sa z novinky DEAFHEAVEN stala v dnešnom internetom akcelerovanom svete vykopávkou. Ostatný album kapely mal teda ambíciu byť jedným z výrazných počinov, ktoré sa objavili na poli extrémnej hudby hlboko v minulom roku. Aj napriek tomu, že sa "blackmetal" stal možno až príliš otvoreným žánrom s množstvom zákutí bude snaha o pozitivizmus  stále prinášať isté kontroverzie. Osobne ma v tomto smere nejaké škatuľkovanie a ideové prúdy netrápia, podstatný je hudobný výstup. Tu môžem konštatovať, že si chlapci spoza oceánu vytvorili vlastný a originálny hudobný prúd, ktorý urćite trocha rozšíril hranice žánru i povedomie o ňom v ďalších komunitách. 

"Sunbather" celkom slušne zarezonoval na scéne a vyvolal potrebné pnutie i polemiku v tématike multižánrovej fúzie blackmetalu postrocku a shoegaze. Aj keď v prípade DEAFHEAVEN sa jedná o jej podstatne extrémnejšiu a militantnejšiu manifestáciu. Práve v kontraste rýchlej a surovej hudobnej formy s akýmsi pozitivizmom až zasnenosťou spočíval úspech nahrávky. "New Bermuda" tak logicky tento koncept ďalej rozpracováva do novej formy.

To sa od prvých sekúnd darí so zatiaľ najúdernejšou a pre mňa i najvydarenejšou skladbou albumu "Brought to the Water". DEAFHAVEN oriadne pritlačili vo zvuku aj v kompozícii, ktorá je v tomto prípade razantnejšia a extrémnejšia než kedykoľvek predtým. Očakávaný rýchly zlom do uvoľnenej sféry je skvele zvládnutý, nenarúšajúc spojitosť skladby. Škoda, že v nastúpenom tempe nešľapeme až k záveru nahrávky.

Tá sa postupne stáva v tempách uvoľnenejšou a extrémna poloha ostáva často len na vokáloch. To nie je vyložene na škodu, DEAFHEAVEN sú v predvádzaných motívoch istí a radi vás utopia v svojich melodických post-rockových polohách, čomu dominuje napríklad "Baby Blue". Pri počúvaní sa ale nemôžem zbaviť pocitu, že chodíme okolo bermudského trojuholníka bez toho, aby sme tam nakoniec skočili po hlave a odhalili jeho tajomstvo. 

Možno to naznačuje ďalšie smerovanie kapely, ktoré je logické a neklasifikujem ho ako zlé. Stráca sa len istá forma vynímočnosti, ktorá je nahradená materiálom, ktorému technicky nemám čo vyčítať. Vcelku baví, má zaujímavé hudobné nápady, ale s výnimkou prvej skladby mu chýba poriadna udernosť. Aj keď produkcia a zvuk tieto ambície rozhodne majú a istá rozostrenosť je príjemná. Klavír, akustické gitary i melodické motívy sú taktiež vkusné a dobre zakomponované. 

Použtie týchto adjektívov ilustruje problém, ktorý podprahovo vnímam aj keď musím zdôrazniť, že je subjektívny. Celé to tiež definuje záver "Gifts Of Earth", ktorý ma k ALCEST možno bližšie než som si sprvu chcel pripustiť. Aj keď na to obe kapely spočiatku išli z rôznych strán v súčasnej podobe sa možno stretnú v jednom hudobnom priestore.