Som rád, že aj dnes sa mi občas podarí natrafiť na kapelu, ktorá bez toho, aby sa krvopotne a krkolomne snažila vymyslieť niečo nové a zároveň nie nezmyselné tam, kde už je cecok vlastne vydojený, nečakane a bez akejkoľvek bombastickej reklamy príde s albumom, ktorý ma chytí na prvé počutie a v prehrávači sa mi počas pár mesiacov pretočí niekoľkokrát týždenne.

Toto je aktuálne prípad mladého moskovského sexteta SIBERIAN MEAT GRINDER, o existencii ktorého som donedávna tušil len podľa názvu, objavivšieho sa v súvislostiach, z ktorých sa dal tipovať nejaký rozorvaný grind/hard core/sludge rachot odkiaľsi z bezvýchodiskových panelových osídlení uprostred tajgy. To som si povedal – môže to byť zaujímavé, ak mi nejaká nahrávka vlezie vyslovene do cesty, dostane šancu. Nevliezla, na kapelu som si spomenul zase až v bare, keď mi zrak padol na triko jednej z návštevníčok.

Krátko na to som si na Youtube pozrel klip k „Hail To The Tsar“, nebolo to to, čo som očakával, akurát mám pocit, že to bolo ešte lepšie, resp. som už potreboval počuť niečo svieže, nadupané, energické a v podstate „len“ poriadne metalové. Debutový dlhohrajúci album sa na nete zjavil nedlho potom, a po mnohých vypočutiach stále patrí medzi nahrávky, ktoré u mňa bez ohľadu na ten či iný preferovaný tvrdý žáner v roku 2015 zabodovali najviac. Všetky skladby už predtým vyšli na singli, dvoch EP a splitku, ale celá kolekcia je ojedinelým príkladom kompaktnosti a hitovosti zároveň.

Sibírsky mlynček na mäso ovládajú šiesti páni zvučných a hrozivých mien, a v jedenástich skladbách ponúkajú čosi, čo by som nazval priamočiary chytľavý metalový nárez naprieč niekoľkými žánrami, alebo potom moderný, naozaj tvrdý crossover. O čo tu ide – zmes nabrúseného, často dosť slayerovského thrash metalu, metalizovaného klasického amerického hard coru, odpáleného punku, rezkého rock and rollu a pár pasáží mimo metalu, všetko dokonale navážené, roztavené, a z tejto zmesi sú odliate chytľavé, energické, miestami veľmi agresívne skladby, ktorým ale nechýba ani vysoká dávka odľahčenia a melódií. Tie vám do ucha vlezú na prvý šup, a tak skoro sa ich nezbavíte.

V podstate nič prešpekulovaného alebo túžiaceho po oceneniach za umeleckosť, tu je to o divokej, tvrdej zábave i bojovnosti, zahranej však s veľkou zručnosťou. Kompozície nestrácajú prakticky nikdy dych, popri vysokých tempách (vrátane pár náklepov) je však vhodne zaradených viacero uvoľnených či tanečnejších partov. Oproti možným zámorským ekvivalentom, napríklad takým IRON REAGAN, Rusi vyznievajú o čosi tvrdšie, údernejšie, nebojím sa povedať extrémnejšie. Taká „Siberian Keelhaul“ napríklad je totálna morda s úplne vraždiacim refrénom, SMG sa výborne bavia, ale ako sa vraví, zajatcov neberú.

Zvukovo mocná rubáreň, nahrávka potešiteľne kope, basa rinčí i hlboko zvoní, dva úderné vokály a kopa zborov sa stará o poriadny „vodvaz“. Na niektorých miestach v angličtine dosť preráža ruský prízvuk, čo vlastne nie je na škodu veci, taká sympatická dávka domácej identity. Záverečná skladba „Fire In The Heart“ je tuším celá komplet v ruštine a nadšeneckou, pouličnou „párty“ atmosférou i nejakým tým dychovým nástrojom privoláva ducha 90. rokov, kedy aj spolky ako DOG EAT DOG patrili medzi veličiny. Na záver teda trochu odľahčenia od nárezov a sympatická bodka za veruže fajnovým albumom. Ak u nás SMG budú opäť hrať, tak už ich koncert neprepasiem.