Slovenskí priekopníci a veteráni atmosférického doom metalu, dark metalu (alebo ako chcete nazývať ich zbierky potemnených drsne metalových nálad) GALADRIEL sú dnes stálicou domácej scény a k 20. výročiu fungovania si nadelili zaujímavý, hodnotný, svojím spôsobom celkom „výpravný“ darček. Neváhali kvôli nemu vycestovať až do Atén, kde v Grindhouse Studios pod producentským vedením Georgea Bokosa vznikla podstatná časť aktuálneho EP „Lost In The Ryhope Wood“.

Atraktívne prevedený vinyl ukrýva šesť skladieb na ploche pol hodiny. Prvé štyri sú úplne nové a na šesticu ich dopĺňajú nanovo nahrané dve staršie veci – „The Forrest Lullaby“ je z albumu „The Mirror Of Ages“ (1999), „Lavondyss“ z „Oblivion“ (2000). GALADRIEL sa odjakživa v textoch zaoberajú prevažne fantasy témami a aktuálne EP možno brať aj ako zhudobnený výlet do sveta spisovateľa Roberta Holdstocka.

Po hudobnej stránke sa skupina určite „netrhá“ od svojho obľúbeného žánru, aj keď isté experimenty alebo novinky sa nájdu. V prvom rade nečakajte žiadne klávesové zvuky, koncertná zostava je klasicky metalová, bez „klapiek“, a symfonické či éterické nálady tu sprostredkúvajú klasické nástroje. Melodickú, často melancholickú, inde však vyslovene dravú a vo všeobecnosti skôr tvrdú metalovú hudbu GALADRIEL spestrujú po aranžérskej stránke naozaj dobre, vlastne aj vďaka zvuku, o ktorom možno povedať, že výlet do Grécka zaň stál, kapelu posúva o kus ďalej.

Skladby sa nesú v duchu melodického doom, miestami doom/death/black alebo dark metalu, pričom v druhej skladbe „Dual Heritage“ sa dočkáme aj citeľného pritlačenia na pílu, miestami ide o celkom svižný death metal s pre skupinu doteraz skôr netypickými momentmi. U GALADRIEL by kontrast Soninho typického éterického, tak akosi „nad dejom sa vznášajúceho“ vokálu a Dodovho kvalitného, drsného revu mohol zvádzať aj k označeniu „kráska a zviera metal“, osobne to ale vnímam trochu odlišne, miesto nejakého „dialógu“ vlastne jedno i druhé hrdlo ide skôr „po vlastnej ose“.

Tam, kde sa hrá v prvom rade na darkmetalovú nôtu, po hudobnej i vokálnej stránke často cítiť, že Dodo už nejaké roky fičí na gréckych ROTTING CHRIST, a preto sotva prekvapí pseudonym hosťa v „Strong One Against The Storm“. Toto prelínanie sa domácej tradície a gréckeho vplyvu mne osobne znie vydarene a takisto sa mi páči, že dve v podstate už prastaré skladby na záver v novom zvukovom kabáte do celkovej koncepcie nahrávky dokonale zapadli. Príjemná nahrávka, myslím, že GALADRIEL obdarovali seba i fanúšikov.