Typický príklad bandy, ktorú tí, čo ju sledovali od začiatku, museli už tak po roku 1995 preklínať s tým, že boh/diabol/ktokoľvek ich nevedno prečo nenávidí a za niečo tresce. Zakladatelia PYOGENESIS začínali hraním death metalu s gore témami v IMMORTAL HATE. Niektorí z nich hrali aj v pornogore ikone GUT, ktorej nemám za zlé jej hudbu (pred milión rokmi to bolo niečo nové a šokujúce, dokonca to bavilo), ale spustenie lavíny málo vtipných plagiátov, o ktorých asi toľko, že „Načo? Komu?“

IMMORTAL HATE mali demo „Pyoginesis Of A Festered Corpse“, ktorého titul sa stal základom pre zrod novej kapely, orientovanej na temný doom/death metal, dosiahnuvší vrchol na päťskladbovom EP „Ignis Creatio“ z roku 1992. Tam bolo všetko – čierna majestátnosť, chlad a zároveň zúrivá dravosť. Debutový album „Sweet X-Rated Nothings“ bol už posunom k civilnosti, do doom/deathmetalového základu vstúpila odľahčenosť rockovej pesničkovosti, a na ďalšom EP „Waves Of Erotasia“ možno s odstupom času hovoriť až o pretlaku sladkobôľnej romantickosti.

Druhý album „Twinaleblood“ bol vydarenou náložou chytľavých, často skoro optimistických rockovo-metalových pesničiek, drsnejší vokál sa tu ozýval len sporadicky, ale s pochopením toho, že PYOGENESIS proste tvrdý metal už vážne neberú a chcú sa baviť tvorbou „hitoviek“ tá nahrávka aspoň u mňa fungovala, až sa čudujem, že som to CD nezodral. EP „Love Nation Sugarhead“ išlo až kamsi k melodickému punku a alternatívnemu rocku, ako oddychovka medzi rúbačkami všetkého druhu však bolo fajn.

Menej fajn mi v roku 1997 pripadal vtedy aktuálny album „Unpop“, to už som si povedal, že veci typu OASIS a spol. ma nebavia ani v prípade, že ich hrajú bývalí metalisti. Po nasledujúcom albume „Mono...“ som PYOGENESIS na roky vypustil. Nakoniec, aj oni sami sa potom venovali hlavne iným aktivitám, napríklad alternatívnemu rocku LIQUIDO (neviem, či som túto vec niekedy v živote počul, ako alternatívny rock ju uvádzajú archívy), a o albume z roku 2002 som sa dozvedel hádam vyše desať rokov po jeho vydaní.

Vtedy niekedy som sa rozhodol dať „popovej“ tvorbe z fanúšika si uťahujúcich Nemcov druhú šancu a všetky tie nahrávky náhle začali fungovať. Príjemná náladová oddychová hudba, melodická rockovo/punková alternatíva, veľa hitoviek, melodického spevu, nulový podiel revania, veselosť, melanchólia i hravosť. Metal to nie je, ale radšej „komercia“ od srdca a s nápadom než kŕčovité hranie sa na niečo, čo už dávno tvorcovia nie sú. Najviac z toho baví skočná kolekcia „She Makes Me Wish I Had A Gun“, uvedená prejavom Wernhera von Brauna, ktorému by po vojne tiež nestačilo vykladať „ja som nevedééél...“, ak by pre Američanov nemal „pridanú hodnotu“.

Po prechádzkach po Mesiaci a iných príhodách PYOGENESIS nadlho zmizli, aby sa pred pár mesiacmi fakt dosť nečakane vynorili s novým klipom a krátko na to s ešte novším albumom. Obal jasne hovorí o tom, že tentokrát je kusom inšpirácie „storočie pary“, radosť by z neho mali Jules Verne, Georges Méliès aj Karel Zeman. Parný stroj je úžasnej sily zdroj a aj tvrdé gitarové party tu dunia silou lokomotívy, ich zvuk sa mi fakt páči, aj celková strojová moderná razancia kapele sadne.

Oproti trinásť rokov starému predchodcovi je novinka ťažšia, menej hitová, potrebuje sústredenejšie napočúvanie, aby poslucháč rozobral široké spektrum nálad v tomto rock/punk/metalovom stroji, skáčucom od optimistických, odhodlaných a veselých popevkov k rozviatym, monumentálnym, tu a tam orchestrálne podkresleným plochám. Je tu viacero v podstate skôr jednoduchých, priamočiarych pesničiek, ktoré z obyčajnosti ťahá bohatstvo aranžmánov, a takisto epickejšie kusy, medzi ktorými vedie siahodlhá záverečná titulná vec. Gitary tu niekedy zaryjú naozaj tvrdo, vokály sú až na pár výnimiek melodické, s občas priam „štadiónovými“ a kadejako vznosne klenutými refrénmi.

PYOGENESIS je tu zjavne jedno, že ich niekto za „zradu metalu“ dodnes odsudzuje. Povedzme si to takto – metalu, výborného, dobrého, menej vydareného i úplne „čtdp?!“ je stále kopa. Preto vie popri tom pobaviť aj spolok zabávačov, ktorí si za tému pre skladbu zvolia napríklad osud jednej z najzaujímavejších postáv v dejinách európskych panovníckych dvorov, Ľudovíta II. Bavorského, ktorý sa do svojej doby a na vládnutie vôbec nehodil a vo vlastnom svete sa cítil najlepšie. (Až tak dobre, že ministrovi financií prikázal Bavorsko predať a kúpiť miesto neho novú krajinu niekde v Južnej Amerike. Toto ho po všetkých svojráznych kúskoch definitívne stálo trón a v osobnom živote nešťastný samorast a excentrik nakoniec zomrel za dosť záhadných okolností.)