PRVNÍ HOŘE - Achtung, Sultan!
MInule jsem zase kecal. Tohle je totiž další dokonalá deska tohoto úžasného tělesa. Radost tohle poslouchat. Už zas.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Mám rád, keď je z hudby počuť, že jej autor naozaj premýšľal. Niežeby nemala ísť predovšetkým od srdca, no niekedy sa treba vrátiť zničený z práce, uraziť v garáži s kamarátmi viečko fľaške piva a tomu srdcu treba povedať, aká krv má tiecť ktorou komorou.
Obetovať niečomu čas s počuteľným nadšením, stáť však nohami na zemi a pripustiť, že v živote sú dôležitejšie veci. Toto mám v súvislosti s Novou Dubnicou namysli skôr, ako len úporný hodinársky proces, výsledkom ktorého mohol byť technicky prešpekulovaný, no obsahovo prázdny zhluk nôt.
Na poli progresívne znejúcej gitarovej muziky zrejme nemáme v tejto krajine nič lepšie, minimálne pokiaľ ide o tých, ktorí sa dodnes odvážili odklopiť veko kanála. Aj keď to asi neznelo extra pochvalne, nie je už novinkou, že MORNA si zaslúžia pozornosť tých, ktorí sa k večeru s obľubou uvelebia v kresle za tónov takých OPETH. Hoci postupom času vysvitne, že je to skôr zavádzajúca informácia, ktorá zbytočne núti MORNU v ušiach diváka zohrať zápas s nerovným súperom.
Po vypočutí „Nuisance“ je síce podozrivé tvrdenie, že novodubnická štvorica na podobné mená príliš do taktu nepritakáva. Najmä gitary totiž silne evokujú štokholmských náladotvorcov na nahrávkach vydaných ešte pod Candlelight Records. Avšak prepojenia na známe mená neudierajú do uší tak... ehm, okato. To, že vás nútia počúvať ďalej, je vlastne to najlepšie, čo si MORNA mohli želať.
„Nuisance“ je počuteľne súdržnejší materiál – chalani si to viac učesali a poslucháčovi pripadá, že pri tvorbe viac komunikovali a ustupovali jeden druhému v prospech celku. Iba tak vznikne doska, ktorá má všetkého tak akurát, hoci na „Nuisance“ to ešte nie je tak celkom pravda – hobľovanie občas nevie náladovým vybrnkávačkám ustúpiť v momente, kedy si už situácia pýta vyvetrať.
Že vo „výklusových“ atmosferickejších úsekoch hrajú napríklad Kubove bicie zbytočne košato, znie už ako keby som naozaj hľadal, čo sa ešte dá vytknúť. Dojmu prekombinovaných, vyšperkovaných záťahov na bránku bez gólového efektu sa však niekedy zbaviť jednoducho nedá.
Nekritizujem - „Nuisance“ chce byť hudbou, od akej sa prirodzene očakáva inštrumentálna košatosť notového zápisu a technická vyspelosť protagonistov. Občas sa však zdá, že chalani sa v tom rochnili tak dlho, že im vo finále napokon chýbal nezávislý pozorovateľ, ktorý by čo-to poškrtal, a to sa týka minutáže aj aranží.
Výhrady, ktoré mám, nemožno v kontexte subžánru vôbec nazývať prkotinami. Na druhej strane, súboj s etablovanými zahraničnými menami prehrávajú junáci s Považia už len na detaily a veľkým prísľubom do budúcna je fakt, že sa o slovenskom progresívnom metale vďaka nim môžeme baviť s takto hlboko zaoraným pluhom.
Keď sa na disku prepracujete k mazácky vybrúsenej, strhujúco vygradovanej inštrumentálke „End Of Imbroglio“, nemôžete im do budúcnosti nezaželať viac takýchto lahodných momentov.
Súboj s etablovanými zahraničnými menami prehrávajú junáci s Považia už len na detaily. Je skvelé, že sa o slovenskom progresívnom metale vďaka nim môžeme baviť s takto hlboko zaoraným pluhom.
7,5 / 10
Robert Ruman
- spev, gitary
Michal Vlkovič
- gitary
Tomáš Cvečka
- basa
Jakub Filip
- bicie
1. Life After Heroes
2. To Think Alone
3. Oppressive Doubt
4. Deceiving Gleam
5. Being Me
6. Trollkarlens Dikt
7. End Of Imbroglio
8. Like A Moth To A Flame
Sentient Cultist (2019)
Nuisance (2015)
A Tale of Woe (2013)
Extrémne pracovití, snaživí a talentovaní sú títo chlapci z Novej Dubnice.
Samozrejme, že by sa o nich dalo písať aj bez spomínania OPETH. Mohli by sme hovoriť o drsnejších, menej arty BARREN EARTH či naopak umeleckejších a menej brutálnych EDGE OF SANITY, v každom prípade ten sever tam je jasne čitateľný a pocitovo jasný.
Radosť počúvať, ako MORNA vybrusujú svoje inštrumentálne zručnosti a už na druhom albume znejú ako skutoční profíci. A to pritom ide stále o študentov vysokých škôl. Snažím sa predstaviť si, kde budú tak o desať rokov...
Tak či onak, ešte zapracovať na chytľavejších, zapamätateľných, "hitových" pasážach a máme tu skutočne európsku, možno až svetovú kapelu.
-bez slovního hodnocení-
MInule jsem zase kecal. Tohle je totiž další dokonalá deska tohoto úžasného tělesa. Radost tohle poslouchat. Už zas.
Trochu prog rock/metalová exhibice. Toho tydlikání a hračičkování je místy opravdu hodně. Ale tito Švédové umí i příjemné melodie a přirozeně plynoucí pasáže, takže jim to předvádění odpustím. Ostatně, když na to mají, tak proč se trochu nepředvést, že?
Žijeme ve zlatých časech českého thrash metalu! Takové období hojnosti prostě nepamatujeme. Kapely na nás chrlí v horším případě dobré, v tom lepším (i v tomto) desky výborné a my si čvachtáme jako ten pověstný manža. Více v recenzi, teď si třepu palicí.
Švédské duo se na svém dalším albu ještě více vzdálilo postrockovým kořenům a dá se tedy tvrdit, že jejich hudba odplavala do specifické formy indie rocku, který se opírá o robustní kostru shoegaze. Opět slušné album.
Další švédský power metal, kterému vlastně nelze nic vytknout. Dobří zkušení muzikanti, kvalitní produkce a chytlavé melodie. Komponování dle osvědčeného mustru, přesto to dokáže zabavit. Dám tomu ještě pár poslechů a poté zapomenu, že to kdy existovalo.
Nepřístupná a temná blackmetalová deska, která spolu s disonantní nervozitou nabízí i death/doomové nálady. Dostat se tomu pod kůži není snadné, ale odměnou je lavina emocí. Střídmá stopáž navíc ukončí ta "muka" dříve, než by to člověku urvalo hlavu.
Sofistikovaně maluje, točí vtipné filmy, v MORTAL CABINET zanechal výraznou stopu, ze Slavíka ho vyhodili, páč jeho světem je hardcore rap. A je z Rumburku, což leccos vysvětluje! Když šel pro talent, Marty si nabral hrstě. Zase ho ukázal, zpíčenec jeden.