Gule na obale albumu „Octavarium“, nepresvedčivé spevácke výkony LaBrieho, odchod Portnoya – kdeže, nič z toho neprinieslo také vášnivé diskusie ako nový, už trinásty album DREAM THEATER. Poďme si zhrnúť všetky pre a proti tohto hudobného monolitu rozprestretého na drastických 130 minút. Oplatí sa venovať viackrát dve hodiny svojho života zhudobnenému príbehu „The Astonishing“?

Nie. A to si naozaj nemyslím, že sa páni nesnažili a že v priebehu tohto poslucháčskeho maratónu nenarazíte na zaujímavé, miestami priam príjemné momenty. Kameň úrazu je niekde inde. DREAM THEATER sú metaloví muzikanti. Čo sa týka kumštu, umu, rýchlych prstov a komplexnej hudobníckej osobnosti pravdepodobne najlepší z najlepších. Stále však „iba“ metaloví muzikanti. Nuž a presne tu je pes zakopaný - „The Astonishing“ je výsledkom úpornej snahy metalových muzikantov robiť filmovú hudbu.

Skalní fanúšikovia DREAM THEATER na ich novinke nachádzajú odkazy na to najlepšie z hollywoodskej soundtrackovej tvorby, operuje sa dokonca Gustavom Mahlerom a Rudessovým majstrovstvom vmiesiť odkaz ikony vážnej hudby do tvorby svojej kapely. Vyzujme si na chvíľu ťažké topánky a položme sa v roztrhaných rifliach a metalovom tričku na zásadnú otázku. Keď chcem počúvať filmovú hudbu, nebude lepšie pustiť si rovno Zimmera či Morriconeho? Viete, koľko krásnych momentov zažijete pri dvojhodinovom (!!) počúvaní ich tvorby? Schválne, skúste to niekedy. A keď chcem počúvať vážnu hudbu, nebude lepšie... veď viete, kam tým smerujem.

James LaBrie mi v rozhovore k predchádzajúcemu bezmennému albumu rozprával, aká skvelá nálada panuje v kapele a ako DREAM THEATER pri tvorbe spolupracujú, džemujú, iskrí to medzi nimi a vznikajú veľké veci. Na novinke nič z toho nie je pravda. Petrucci si povedal, že napíše príbeh po vzore Game Of Thrones a Rudess vyprázdnil všetky šuflíky so svojimi nápadmi. „The Astonishing“ je album od klávesáka, ktorého nesmelo doprevádzajú akustické a elektrické gitary. Zvyšok pohltila bombastičnosť symfonických aranžmánov a pompéznosť taká robustná, že pri každej druhej skladbe máte pocit, že príbeh sa končí a prichádza grandiózne finále.

John Petrucci je výborný textár, dokázal to viackrát v minulosti. Pri jeho najnovšom snažení vypínam pozornosť pri slovách o Vyvolenom, ktorý sa hľadá, ale všetci okolo neho vedia, že on ich oslobodí. Biblicko-matrixovsko-starwarsovský gýč ako hovädo. Opäť musím iba obdivovať LaBrieho profesionalitu a skvelý prístup k nahrávaniu vokálov. Jeho hlasové kreácie ôsmich rôznych postáv príbehu držia celý album nad šedým priemerom.

Rovnako tak skladby, ktoré sa naozaj podarili – okrem príjemných singlových záležitostí napríklad aj skvelá „Our New World“. Toto sú DREAM THEATER, akých mám rád. Žiaľ, na „The Astonishing“ je hľadanie takýchto momentov priam hodinárska práca.

Veľmi sa teším na návrat DREAM THEATER ku koreňom. K práci piatich muzikantov v skúšobni a štúdiu, spoločnom hraní, improvizácii a tvorbe silných, nadupaných skladieb. Život je príliš krátky na to, aby sme počúvali albumy ako „The Astonishing“. QUEENSRYCHE, SAVATAGE a napokon aj samotní DREAM THEATER na „Scenes From A Memory“ dokázali, že koncepčné albumy sa dajú nahrať tak, že ich máte chuť počúvať aj po mnohých rokoch. „The Astonishing“ ma neláka už po pár dňoch.