Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Viete si predstaviť, že by vaša obľúbená kapela začala koncert dvomi najlepšími skladbami, ktoré v priebehu viac než 20-ročnej kariéry zložila? Znie to trúfalo, priam až neuveriteľne, ale HATEBREED si to môžu dovoliť. „Destroy Everything“ a „Live For This“ boli jednoducho dokonalým baranidlom do celého diania ich viedenského koncertu pred pár dňami v rámci putovného podniku Impericon Festival 2016.
Mohli si to dovoliť zrejme aj preto, lebo v zásobe ešte stále mali kúsky ako „In Ashes They Shall Reap“ či „I Will Be Heard“ - granáty, ktoré vybuchovali v úplnom závere. V rýchlosti a stručne zhrnuté – môj desiaty koncert tejto kapely, žiadny z nich nesklamal, každý bol veľkým zážitkom a konkrétne tento tohtoročný viedenský radím na úplnú špičku k nezabudnuteľnému bratislavskému v roku 2009. Vtedy sa vypredaný Randal po predskakujúcich PARKWAY DRIVE zmenil na obrovský kotol a keď bolo po všetkom, žmýkali sme decilitre potu z mokrých tričiek; rozhodne nie iba z toho dôvodu, že bol horúci júlový večer.
V roku 2016 majú HATEBREED formu ako hrom. Dlhodobo stabilná zostava, zomknutí, zohratí a presní muzikanti robia radosť naživo na koncertoch i festivaloch a túto energiu s veľkým prehľadom prenášajú aj na svoj najnovší album. „The Concrete Confessional“ je úplne iným poslucháčskym zážitkom ako bezmenná doska, ktorú som tu ospevoval v roku 2009. Vtedy HATEBREED skúšali hranice svojho zdanlivo obmedzeného hudobného výraziva. Od uvoľnených punkových pesničiek, cez tradičné ťažkotonážne riffovačky až po odľahčenú inštrumentálku s klavírnym intermezzom.
Novinka je tlak od začiatku až do konca. Žiadne ústupky, žiadne úskoky, taktizovanie, čaká vás polhodina priamočiarych, tvrdých, nekompromisných direktov. Je to zvláštny pocit. Aj napriek tomu, že na albume nenájdete hitovku ako „In Ashes They Shall Reap“ a prísne vzaté, v budúcnosti sa z „The Concrete Confessional“ bude na koncertoch hrávať snáď iba výborná „Looking Down The Barrel Of Today“ a s odretými ušami možno aj úvodná „A.D.“, ako celok to funguje úplne fantasticky. Nahrávka nemá slabé miesto, je to vo svojej podstate najtvrdší, najkompaktnejší a najlepšie nazvučený HATEBREED, aký si len viete predstaviť.
No sleep, no rest If that´s what it takes to be the best No sleep, no rest Must stay driven, I can´t relent
(„Looking Down The Barrel Of Today“)
Hoci Jamey Jasta na novom albume skúša v textoch politizovať a píše o zlyhaní amerického sna („A.D.“ alebo „Us Against Us“) po vzore AGNOSTIC FRONT či WALLS OF JERICHO, veľmi dobre vie, čo od neho jeho fanúšikovia chcú. Motivačné citáty, rady do života, energiu na každé ťažké ráno. A presne to dostávajú vo väčšine skladieb – najmä v tučných kúskoch ako „Looking Down The Barrel Of Today“, „Remember When“ či „Seven Enemies“. Tatéri po celom svete môžu chystať mašinky, inšpirácie je viac než dosť.
Veľkú radosť robia aranžmány. Tie tučné riffy popretkávané slayerovskými gitarovými vychytávkami – Jeff Hanneman sa musí usmievať z juhu neba, keď počúva nový HATEBREED. Keď si to spojíte s osvedčenou producentskou spoluprácou so zvukovým mágom menom Zeuss a mixážou slávneho Josha Wilbura, vyjde vám dokonale nazvučená, naskutku súčasná extrémna muzika s nezameniteľným ksichtom a pohlcujúcou energiou.
Úprimne, mal som obavy pred príchodom tejto nahrávky. Príklad PARKWAY DRIVE s ich úspešnou snahou o oslovenie širšej poslucháčskej základe je príliš čestvý a živý. Našťastie, HATEBREED nesklamali. Idú si svojou cestou, ťažšou a tŕnistou, zostávajú neoblomní a nekompromisní. Presne takí, akých ich majú radi fanúšikovia na celom svete už 22 rokov. Na koncertoch a festivaloch, v posilňovniach, na cvičiskách, na vojenských základniach – a vlastne všade tam, kde niekedy potrebujete riadne výživný zvukový energeťák, kávu aj zelený čaj v jednom.
1. A.D.
2. Looking Down The Barrel Of Today
3. Seven Enemies
4. In The Walls
5. From Grace We`ve Fallen
6. Us Against Us
7. Something`s Off
8. Rembember When
9. Slaughtered In Their Dreams
10. The Apex Within
11. Walking The Knife
12. Dissonance
13. Serve Your Masters
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.