Keď sa prehrabávate súčasným brutálnym death metalom, chce to občas nadľudské sily nevykašlať sa na celú vec, keď si uvedomíte, že polovica toho celého je voľne zameniteľná, hrá tú istú hudbu s tými istými opakujúcimi sa retardovanými témami v textoch a tými istými somarinami na obaloch – hlavne aby tam boli ženské v rôznych stupňoch zmäsiarenia a v „sexuálnych konotáciách – a s tým istým zvukom. No ale ešte vždy sa občas objav podarí.

Napríklad v roku 2014 sa vyskytli veľmi sľubní mládenci z Estónska BAALSEBUB, u ktorých som si trúfal očakávať v budúcnosti slušný potenciál. Nesekol som sa, je to tu – debutový album „The Sickness Of The Holy Inquisition“ sa z môjho pohľadu naozaj vydaril. Presne takto si predstavujem krutý, neľútostný, ponurý a apokalyptický brutal death, s krvavými, ohavnými témami v textoch, ktoré ale nie sú kvázi vtipnými či kvázi brutálnymi výplodmi nezrelého mozgu, ale hrubými, naturalistickými popismi historicky zdokumentovaných postupov pri popravách a mučení, alebo obrazmi života v časoch stredoveku, ktoré si z nášho pohľadu komfortného 21. storočia idealizujeme fakt príliš tak my laici, ako aj niektorí historici.

Pokiaľ vám zíde na um, že štvorica z Tallinu tiež neprišla s ničím novým, keďže vyslovene na týchto témach svoj image aj hudbu vystavali len ťažko dostižní Američania BRODEQUIN, tak máte dokonalú pravdu. Presne toto je ten typ deathmetalového extrému, ktorý Estóncom učaroval a už na debutovom albume ho uchopili prakticky dokonale. Barbarský, drviaci, na náklepoch postavený BDM, ktorý sa k obdivu a inšpirácii vyššie spomenutým kultom skôr hrdo hlási než by sa ho snažil popierať, a takisto v jeho tvorbe prebleskuje zhubná atmosféra vlády náboženského tmárstva v duchu LITURGY a gore/slamujúca chorobnosť ORCHIDECTOMY. Toto sú základné inšpiračné zdroje, do ktorých sa podarilo vniesť aj dosť vlastných nápadov.

Osem skladieb možno považovať za osem zdrvujúcich a skôr priamočiarych útokov v časových rozsahoch od troch po takmer šesť minút, pričom ani v netradične dlhých kompozíciách BAALSEBUB nestrácajú dych a nezačnú nudiť. Hrajú totiž pestro, vždy brutálne, ale aj chytľavo, vyskytne sa nejedna výrazná, vždy zlovestná harmónia, zaujímavá gitarová vyhrávka, a celkovo sa gitarám oplatí venovať pozornosť, pretože strašidelné, občas až industriálne zafarbené disharmonické tóny v druhej gitarovej stope sú dosť svojský nápad. Popri tom sa mihnú naozaj technicky vypracované, zložité riffy miestami na hranici sólovania, takže pri všetkej extrémnosti a priamočiarosti prípadné poznámky o tom, že napr. tento typ BDM je len rachot, ktorý zvládne hocikto, vyvolajú ďalšie kolo pobaveného rehotu.

Ešte raz upozorňujem, že toto nie je bežný „pekný a uhladený“ BDM strednej triedy, ani tradičný ťažkotonážny DISGO/DEVO model, tu sa ide do extrému. Vokály sú prevažne vo farbách hĺbkového, často ťahavého ručania s občasným zabublaním, zvuk gitár je ostrý, trhajúci a drásavý, spolu s vokálmi je to možno o pol tónu vyššie ako u BRODEQUIN, a znenie pomerne namakaných bicích fanúšik klasickej štúdiovej produkcie nemusí zvládnuť. Rytmičák je totiž slušná zloba, niečo medzi rozbíjaným porcelánom a kravou, ktorá ští do plechového vedra, v podstate znie ohavne, ale keď sa to tak vezme, BAALSEBUB evidentne ide o celkové hnusné vyznenie. Zvuk nahrávky ma však baví a v porovnaní so štýlovo blízkymi Rusmi EXCORIATION je predsa len viac „poslucháčovi naklonený“.

Atmosféru bezbrehej surovosti a absolútnej beznádeje pred tvárou krutej smrti umocňujú aj intro a hlavne outro, asi sa nepomýlim, ak napíšem, že skupina si ich požičala zo seriálu Tudorovci, ktorý ako učebnicu histórie tiež možno brať s istou rezervou, ale kadejaké popravy slávnych i menej slávnych postáv anglickej histórie tých čias sú stvárnené tak autenticky, až si pripadáte, že ste kdesi medzi divákmi a najradšej by ste sa pretlačili von z toho davu, išli sa desivo ožrať a zabudnúť na to, čo ste práve videli.