Tak sme sa teda dočkali. Jedna z najväčších hudobných udalostí tohto roka je tu. Nová METALLICA je na svete a s ňou množstvo protichodných reakcií. Oplatilo sa čakať? Majú ešte vôbec čo povedať? Nie sú už minimálne 25 rokov za zenitom?

Obozretnosť bola veru úplne na mieste. Nie príliš presvedčivá singlová predzvesť s názvom „Lords Of Summer“ (ktorá sa napokon prepracovala iba medzi bonusové skladby), masakrálny avizovaný hrací čas novinky, naťahovanie vydania, prokrastinácia vo forme koncertov na najbláznivejších miestach či pračudesných filmových pokusov... odložme to všetko bokom, teraz treba jednoducho a jasne skonštatovať, že nový album sa proste podaril.

Toto je najdôležitejšie - zo svojej výraznej inštrumentálnej slabiny urobili v podstate najväčšiu silu nového albumu. Bubenícka časť rytmickej sekcie s prehľadom zvláda stredné tempo, v ktorom sa nesie takmer celá nahrávka. Ako keby sa inšpirovali doskou „13“ od BLACK SABBATH, veľkou učebnicou toho, ako umne hobľovať a metliť aj v pokročilom veku. Groove masívny ako býčí krk je výrazným poznávacím znamením nového metallicovského matroša.

Skladby v sebe skrývajú sympatickú priamočiarosť a neurvalosť, ktorá je veľmi vhodne ošetrená citom pre melódiu, priam až bluesovým cítením a zmyslom pre udržanie pozornosti poslucháča aj na ploche veľmi dlhých skladieb.

V preklade do slovníka metallicológa - nový album v sebe spája vplyvy debutu „Kill ´Em All“ a tvorby okolo albumov „Load“ a „Reload“, možno čiastočne aj „Čierneho albumu“. Je to jednoducho tam - „No Remorse“ či „Seek & Destroy“ v čelnej zrážke s „Bleeding Me“, „King Nothing“ a dajme tomu aj „Whenever I May Roam“. A za veľa určite páni vďačia aj svojim veľkým vzorom z prvej polovice osemdesiatych rokov – Hank Shermann a King Diamond sa pri počúvaní metallicovskej novinky určite usmievajú. Duch MERCYFUL FATE večne živý!

A k tomu všetkému tá ich uvoľnenosť! Ako keby boli na predchádzajúcich dvoch albumoch v nejakom kŕči. Priznávam, ten druhý, na „Death Magnetic“ mi imponoval svojou snahou priblížiť sa atmosférou k „... And Justice For All“, aj keď napokon neobstál v skúške času. Niečo mi však navráva, že s novinkou to takto nedopadne. „Hardwired... To Self-Destruct“ nie je iba nahnevaným šroubovaním gitarových riffov. Tu sa skutočne dejú pesničky, tu sú naozajstné melódie. A Hetfield spieva ako malý boh, jeho hlasový potenciál dozrel ako najlepšie červené víno.

Zaujímavo dopadla Kirkova epizódka s jeho strateným iPhonom s dvestopäťdesiatimi gitarovými riffmi. Na novinke nie je s jeho autorským podielom v konečnom dôsledku ani ťuk. Iba v jednej jedinej skladbe sa ako spoluautor realizoval Rob, zvyšok je čistá tvorivá diktatúra dua James a Lars. Je to pomerne zvláštne, keďže sa Kirk viackrát nechal počuť, ako sa snažil spomenúť na všetko, čo stratil, aké to bolo hráčsky a mentálne osviežujúce a že vlastne aj z tohto dôvodu sa nahrávanie nového albumu stále posúvalo.

„Hardwired... To Self-Destruct“ je doslova staromilským poslucháčskym zážitkom. Je to o tom zvláštnom pocite, keď oceníte, že cesta do práce vám autom trvá približne 80 minút. A potom príjemné zistenie, že za celý ten čas nemáte ani v jednom momente chuť novú METALLICU vypnúť, ba čo viac, úplne rovnako je to aj na ceste späť. To sa v tomto roku podarilo naozaj iba malému množstvu nových albumov. Test počúvaním v aute neklame, aj v ňom METALLICA s prehľadom obstála.

Novinka je jednoznačne z kategórie, ktorú zvykneme v útrobách nášho Oceľového mesta označovať ako „roste to“. Každým vypočutím je lepšia a lepšia. Prvotné mierne rozpaky sú veľmi rýchlo zažehnané, album vás baví stále viac a viac.

Najskôr vyčnievajú silné singlovky „Atlas, Rise!“ a „Moth Into Flame“. Namotávajú svojou našliapnutosťou a silnými melodickými motívmi. Neskôr sa vám postupne pod kožu dostávajú aj ďalšie skladby, utajeným tipom a srdcovkou sa môže stať v podstate ktorákoľvek z nových záležitostí. „Confusion“, „Dream No More“, vizuálne vtipná, mayhemácka „ManUNkind“, pocta Lemmymu v podobne „Murder One“ - ukážte prstom na ktorýkoľvek track na obale a ja uznanlivo prikývnem. Žiadne skladba tu nie je navyše, každá jedna má zmysel, všetky vás spoľahlivo udržiavajú v hladine zvýšeného tepu a radostného headbangovania.

Keď už spomínam vizuálnu zložku, husársky kúsok sa kapele podaril s videoklipmi – každá skladba dostala svojho talentovaného režiséra, výsledky sú vo väčšine prípadov viac než presvedčivé. METALLICA sa veľmi umne vyhla youtubáckym vykrádačom obsahu a tvorcom pokútnych textových či animovaných videí.

Je to najlepší, najuvoľnenejší a kvalitatívne najvyrovnanejší album od čias bájnej „Čiernej“ dosky? V tejto chvíli si trúfam povedať, že prekvapujúco áno, a je to veru radostné zistenie. O čo radostnejšie ešte bude, keď METALLICA opäť zavíta do našich končín – z pohľadu Slováka písané, aspoň do Česka či Rakúska, keďže Bratislava sa zrejme po fiasku v roku 1993 opakovať nikdy nebude. Alebo? Jeden nikdy nevie, pri kvalite nového albumu je na čase veriť aj na malé zázraky.