Z bohatej kolumbijskej BDM scény sa s novým albumom hlásia MENTAL APRAXIA. Skupina existuje – asi skôr sporadicky – od roku 2001 a predošlý, debutový album „Cinical – Hypocritical Existence“ vydala u „Kojota“ v roku 2006. Na to CD sa dá ťažko zabudnúť, okrem toho, čo potešilo, malo aj výrazné čosi, čo fakt nepotešilo. Potešila hudobná náplň, v podstate najbarbarskejší rýchly BDM, v ktorom kolumbijská divokosť narážala na ubíjajúcu ukrutnosť v štýle BRODEQUIN, a nepotešila skutočnosť, že cca tri posledné skladby sa na disk dostali s takými šialenými zvukovými chybami, že to sľubný materiál vlastne odpísalo.

Nikto nemohol tušiť, že ďalšiu nahrávku MENTAL APRAXIA pošlú do sveta až po desiatich rokoch, koncom septembra 2016 sa však skutočnosťou stalo deväť nových skladieb na ploche necelých 25 minút. Ak niekto čaká nemilosrdnosti vo vysokých otáčkach, čaká správne. Nie sú tu pomalšie pasáže a ani slamujúce dubasenie, Juan (bicie), Alex (gitary) a Ivan Ramiro Arenas (vokály) oddych nepoznajú a pravdepodobne ho ani neuznávajú. Tento album je proste o besnení, občas trochu ako INTERNAL SUFFERING bez drviacej atmosféry kozmického zla a s výrazne plochejším zvukom, v ktorom sú gitary často potlačené frenetickými náklepmi a kopákmi, ktoré sú miestami ozvučené nepríjemne umelo. Zvukový maelstrom ukrýva zaujímavé riffy, tie klasickejšie pripomenú aj švédskych DERANGED, kompozičné postupy znejú dosť svojsky a v zbierke brutálnych vokálov popri hĺbkach a „sifónoch“ (občas trochu ako DEMILICH) príde k slovu aj ryčanie vo výškach. Až na pár pripomienok k zvuku vydarený výbuch zúrivosti.