Aké očakávania môžete mať od thrashmetalovej legendy, ktorá v roku 2016 oslávila 35. narodeniny? Nuž, podľa toho, o akej kapele je reč. Sú tu králi kráľov, SLAYER. Fajn, všetko, čo mali povedať, dopovedali vyše desať rokov dozadu. Stále sú však schopní starnúť s istou úrovňou či gráciou, vydávajú prinajmenšom slušné albumy a na pódiu predvádzajú nejaké to starodávne peklo, hoci sa zdá, že jediný, kto si to užíva ako pred 30 rokmi, je Kerry (ok, SLAYER je jediná banda, kde vie alebo chce hrať, žiadny iný spolok si ho aj tak nemôže dovoliť). Potom je to tá „najväčšia metalová skupina v dejinách“, čiže METALLICA. Úprimne povedané, „čierny album“ bol posledný, ktorému som venoval pozornosť, novšie veci ma nikdy veľmi nezaujali, a „Lulu“... nechajme to radšej tak. Pokiaľ ide o „Hardwired...“, naozaj otáľam s tým, aby som mu venoval čas, predpokladám, že opäť urobili 80 minút čohosi, čo by fungovalo v prípade, že by to dostalo plochu pod 50.

A potom tu máme tú trojhlavú hydru z Gelsenkirchenu, známu ako SODOM. Kedysi jedni z pionierov troch extrémnych žánrov, pretože „In The Sign Of Evil“ a „Obsessed By Cruelty“ urobili kus práce pre to, aby sa z black, thrash a death metalu stali vážne veci, a potom s „Persscution Mania“ posunuli nemecký thrash na pozíciu jednej z najextrémnejších záležitostí svojej doby, pokiaľ ide o pojmy ako agresivita, ťažoba a devastácia, prekonanej až s nástupom death metalu tak, ako ho poznáme z prvých nahrávok DEATH, OBITUARY a ostatných. Uctievam každú položku diskografie, ktorú vydali počas svoje prvej dekády, potom tam boli nejaké vydarené kusy aj albumy „do počtu“, ale počíta sa to, že nikdy nenaskočili na nejaký trend a ešte v roku 2016 podľa ohlasov naživo na kusy trhali väčšinu o dve generácie mladších spolkov. A čosi z toho ponúka aj ich najnovšia kolekcia z konca augusta minulého roka. 

„Decision Day“ je už pätnástym albumom nezničiteľného Toma Angelrippera. Stvoril ho on a jeho súčasní spoluhráči Bernemann na gitare, oslavujúci 20. výročie v SODOM, a Makka na bicích (od roku 2010). Dali nám 11+1 nových skladieb (+1 je bonus, „Predatory Instinct“) „v ktorých nie je nič nového“. Myslíte si, že idem album zahrabať pod čiernu zem? Nič takého, priatelia, pretože zabíja všetkým, čo máme na SODOM radi. Tieto skladby sú výborné, rýchle, besné, nemilosrdne mašírujúce, naplnené atmosférou a esenciou brutálneho thrashu, ktorá kapelu preslávila v 80. rokoch. Sú tu skvelé nálady, dosiahnuté harmóniami a melódiami, ale všetko je o ťažobe a energii, dobre zakorenenej v tom extrémnom rokenrole od MOTÖRHEAD, praotcov thrash metalu, a sarkastickom, rúhavo ladenom prístupe VENOM, ktorí pre zrod všetkého extrémneho urobili to ostatné.

Sú tu guľometne odpálené útoky rovnako ako strednotempové a pomalšie tanky a buldozéry, náhle sa meniace na raketové nálety. Tomove revúce a škriekavé vokály znejú trochu vyššie ako v osemdesiatych rokoch (alebo na „Tapping The Vein“, sodomovskom príspevku k death metalu), ale to akosi prispieva k dotyku ozajstného zla. Veľmi dobrý album, možno mohol byť trochu kratší, ale je naozaj silný. Keď sa to tak vezme, Angelripper má v sebe čosi, čo mu dáva schopnosť tvoriť ten nemecký thrash metal z levelu „dielo legendy“, ktorý po roku 2000 predsa len sledujem menej zbežne než to, čo tvoria plus – mínus rovesníci KREATOR, u ktorých je to „orechové“ po „Coma Of Souls“ a potom skôr len „väčšinou stále dobré, občas výkyvy“, alebo reaktivovaní DESTRUCTION, u ktorých naživo tiež idete na staré klasiky klasík a pri novšej tvorbe si len poviete, že to tí chlapi stále vedia, hoci už neprekvapia.