Máme tu kapelu z Frízska, povieme si teda najprv v skratke, čože je to za pôvod. Frízi sú starý germánsky národ, je ich okolo pol milióna, hovoria tromi dialektmi, dva sú ohrozené, ten tretí sa má aj v dnešnej dobe fajn. Frízsko je na pobreží Severného mora a jeho ostrovoch, východná/severná časť patrí dnes Nemecku, Západné Frízsko je holandskou provinciou. Za čias dávnych bohov, hrdinských bojovníkov a kráľov mali aj Frízi vlastné kráľovstvo, potom prišiel Karol Veľký a veľa vecí muselo začať byť inak, ak nemalo ísť o krk.

Obyvateľstvo sa tam živilo rybolovom, námorníctvom, obchodom/pirátstvom a nejakým tým poľnohospodárstvom, to už podľa toho, do akej miery pozemok pripomínal piesočnú dunu. Historických postáv by sa našlo dosť, keďže je toto metalový web, najlepšie zapasuje spomienka na tamojšieho „Petra Veľkého“, Grutte Piera, občianskym menom Pier Gerlofs Donia, s vyše dvoma metrami viac než len „miestneho čahouna“, piráta a rebela, ktorý počas toho, ako ho kedysi začiatkom 16. storočia nasrala vrchnosť, v bojoch s ňou obojručným mečom, dlhým aspoň ako on sám, tu a tam sťal tri nepriateľské hlavy naraz. Aj po týchto kúskoch sa mu podarilo zomrieť v posteli, hoci potiahol len do štyridsiatky.

Aby sme načali aj nejakú tú miestnu kultúru, frízsky pôvod má holandská modelka a herečka Doutzen Kroes, ktorá napríklad na niekoľko minút vylepšila už aj tak veľmi dobrý holandský historický film Nova Zembla o tom, ako sa koncom 16. storočia Holanďania doplavili za polárny kruh a domov sa vrátili okľukou cez Rusko, Balt atď., zďaleka nie toľkí, koľkí sa vydali na cestu. A aby sme neukrátili ani nemecké Frízsko, jeho kultúru a konečne sa dostali k metalu, tak v dolnosaskom Wilhelmshavene od roku 2003 pôsobí skupina VIKE TARE, ktorá sa pohanským a folklórnym témam frízskeho regiónu venuje.

Piati chlapi z čerstvým vetrom ošľahaného pobrežia debutový album „The Tide Of Revelation“ vydali už v roku 2005, po ňom nasledovalo niekoľko „menších“ nahrávok, živákov a splitov, až nakoniec urobili šťastie s hľadačmi prevažne nemeckých pohanských a folklórom reznutých temných metalových talentov Einheit Produktionen, u ktorých im 2. septembra minulého roku vyšiel druhý album, na ktorom kŕmia plamene v rámci starobylého rituálu Biikebrennen, ktorým sa 21. februára pálením snopov slamy slávilo vyháňanie zlých duchov, démonov, a bola to aj prosba o ochranu úrody. VIKE TARE sa zaoberajú témami frízskej histórie, námornej tradície a čara prímorskej krajiny. Hudobný sprievod k nim si vybrali naozaj dobre.

Akustické gitary v úvode osemskladbového kotúča vybuchnú do sympatickej, príjemnej dávky atmosférického tvrdého metalu s temnejšou, divokou, ale majestátnou atmosférou. Vo všeobecnosti by sa dalo povedať, že VIKE TARE kombinujú melodický škandinávsky black metal a náklepy v staroškolskom európskom deathmetalovom štýle so zádumčivejšími, voľnejšími pagan/heavy pasážami a treba im uznať, že skladateľsky sa s týmto základom vyhrali naozaj dobre, prechody z divokých momentov do melancholickejších plôch sú prirodzené, netrhajú uši, skladby sú chytľavé, bohaté na dramatické momenty a pri priemernej šesťminútovej dĺžke celý tento časový rozsah využívajú naplno, nápadov je dostatok a ani jeden riff mi nepripadá zbytočne naťahovaný.

V melodických temných atmosférach a harmóniách VIKE TARE nachádzam odkaz takých 90-kových kúskov ako „Dominion“ od Švédov OPHTHALAMIA alebo starších vecí od MITHOTYN, za čo okrem dosť podobných harmónií môže majestátne, hoci zúrivo krákajúci frontman Shadow. Jeho party často spestria rôzne bojovnícky rinčiace zbory a v nejednej skladbe dôjde aj na éterický ženský vokál. V textoch – naspievaných je sedem skladieb, posledná je inštrumentálka – má angličtina miernu prevahu nad nemčinou. Trochu som si na to zvykal, lenže ak ma napríklad baví, že si po svojom ide Švéd alebo Nór, nemám čo mať problém s Nemcom, nakoniec, pre podporu pocitu, že počúvam niečo z nemeckého pobrežia a o starých časoch to robí dobrú prácu. Škoda len, že moja nemčina zo základky je už riadne za polčasom rozpadu a tak z nepochybne zaujímavých príbehov o Blanke Hansovi alebo Nilsovi Randersovi toho veľa nevyčítam.

Deathmetalové víchrice v hudbe VIKE TARE tak trochu cítiť po holandských majstroch dramatickej a zúrivej melódie v náklepoch, teda GOD DETHRONED, v ich harmóniách ste hlavne na albumoch skraja kariéry priam cítili a videli všetky tie drámy a dobrodružstvá na zemi i na vode, ktoré ich inšpirovali. Black a death metal, ktorý sa na tomto albume plynule preklápa do za obzor a na dávne časy hľadiacich, vznosných a zároveň introspektívnych tónov, je viac – menej „viking“ pagan, nekonajú sa nejaké pripité lesné juchačky, a aj preto ma „Feed The Flames“ baví nadpriemerne.