To som sa tak deň pred koncertom zobudil na škriabanie v krku, vzbudzujúce podozrenie, že mi zase nejaká chrípka Axlovým hlasom vyspevuje „you could be mine“, reku, toto nie, 35 rokov legende trvalo, kým na mape nájde Košice, chce to opatrenia. Zubatá teda nakoniec za mnou neprišla – nie že by vo svoje šance veriť prestala – a ja som to vzal štýlom „rovno na koncert, pozrieť, mazať domov, zima nie je tvoje ročné obdobie.“ Podarilo sa, aj keď kvôli tomu, že som vzal na vedomie začiatok o 19:00, z nemeckých thrashmetalových predskokanov REZET som nestihol ani ich odchod z pódia. Po vypočutí vzoriek tvorby spolku hrajúceho od roku 2004 a s troma albumami na konte (najnovší „Reality Is A Lie“ vydali minulý rok dánski Mighty Music, ktorí odjakživa púšťali von prinajmenšom kvalitný metal) usudzujem, že to zrejme za videnie stáť mohlo.

Otázka do krížovky – thrashmetalová skupina z brazílskeho Såo Paula, počas poldruha roka v Košicich koncertovala trikrát? Odpoveď znie NERVOSA. Divožienky spod Južného kríža majú zarobené na pamätnú tabuľu v Collosseu, na čestné občianstvo a frontdračica Fernanda Lira si tu podľa niektorých fanúšikov už môže rovno prenajať byt – že si mesto obľúbila, to nám počas koncertu potvrdila aj z pódia. Ich koncert bol teraz pre mnohých fanúšikov iste prekvapením, niektorí aj mali problém vyrovnať sa s aktuálnou realitou. Jedinou známou tvárou tu totiž bola Fernanda s basou a mikrofónom, zostava bola mínus Prika Amaral, gitara a druhý vokál, a takisto mínus Pitchu Ferraz, bicie. Ja som na toto pripravený bol, skôr ma zaujímalo, čo sa deje. K bicím nič bližšieho nepadlo, na turné za nimi hosťuje len 21-ročná Luana Dametto z deathmetalových APOPHIZYS (Brazília), a v prvých týždňoch na gitare zaskakuje Simone van Straten z holandského ženského kolektívu smrti SISTERS OF SUFFOCATION. Keď sa to tak vezme, mohla vziať aj kolegyne, z hudby SOS mi nejako dekel neuletel, ale naživo by to nemuselo byť márne.

Prika má absenciu preto, že niekto z rodiny má akési vážne zdravotné problémy, brazílska nátura je taká rodinne založená, pripojí sa teda neskôr. Odľahlo mi, dúfam, že pacientovi už tiež. Simone jej party zahrala pekne, prišli sme akurát o druhý, deathmetalovejší vokál, Fernanda síce set vokálne utiahla sama, ale bolo to iné. Nie nutne horšie, vresk rozzúrenej pumy a divoškine trademarkové blýskanie a strieľanie očami mi na dobrý dojem stačili, navyše ma baví, že NERVOSA je kapela síce agresívna a tvrdá, ale úsmevmi pre fanúšikov fakt nešetrí. Bodaj by aj, principálke z ruky zobal dosť narvaný podnik, bujarý kotol, a nestíhala fakin ďakovať a tešiť sa z búrlivého prijatia v meste, ktoré je už pre ňu o dosť viac, než len anonymné meno na plagáte. Nezabudla pripomenúť „keď dohráme, budeme vzadu pri merchandise, každý môže prísť pokecať a dať si s nami drink – ja tu vždy skončím taká zbombovaná...“ Ešte k hudbe – zvuk v poriadku, však ho aj dosť dlho nastavovali, hudba nárez ako sa patrí, chytľavý OS thrash, miestami koketujúci s death metalom, playlist z „Agony“ a „Victim Of Yourself“, najväčší vyhladzovák pochopiteľne klepanica „Guerra Santa“, jediná v portugalčine. Ďakujeme, povedzme okolo Vianoc vás zase radi uvidíme. 

V 80. rokoch nemecký thrash metal spoznalo aj sivé totalitné Československo a poriadne metalové žobradlo bolo neúplné bez ostrého a hranatého loga porýnskej bujnovlasatej a nábojovými pásmi olepenej trojice DESTRUCTION. Na to, že Schmiera s jeho partiou niekedy uvidím naživo, som vtedy ani nepomyslel, k radosti mi stačilo to, že potom, ako som celé dopoludnie na starom košickom Blšáku predával obnosené oblečenie milovníkom elegancie rôzneho veku i farby pleti, som si za utŕžených 150 Kčs kúpil maďarskú „originálku“ s EP „Sentence Of Death“ a „Mad Butcher“, čo bol proti nahrávkam z piatej kópie, otitulovaným napr. „Destruction ’86“, posun na vyššiu úroveň. Blšák, starý aj nový, bol celkovo riadnym Pobrežím pokladov – prevažne poľských, na 2LP METALLICA za päť stoviek ste proste nemali –, stačilo vedieť, kde hľadať... Dosť spomienok, po 30 rokoch prišiel čas na živé predstavenie legendy. To tak v bare nad podnikom opatrne scucávate jedno pivo, aby ste potom zišli dolu a zistili, že DESTRUCTION už hrajú prvú skladbu a zrejme masa ľudí zabránila zvuku, aby sa šíril von zo sály. Návštevníkov totiž bolo aspoň štyristo, čo je krásne a hlavne si to jedni z „Big Teutonic Four“ zaslúžia, jednak za hudbu, ktorá pomáhala nasmerovať naše tínedžerské metalové srdcia, jednak za spomienky na dávne časy, a v neposlednom rade za to, že hranie Schmiera a Mikea aj v päťdesiatke baví tak, že sa to vidieť a počuť proste oplatí.

DESTRUCTION je banda, na ktorú ako pamätník chodíte obzvlášť kvôli tvorbe spred roku 1990, má však tú výhodu, že po reunione (epizóda s inou zostavou a albumom z roku 1998 sa nepočíta) nadviazala práve na klasické obdobie a až na pochopiteľné detaily ako modernejší zvuk, viac hudobníckych skúseností a čiastočne inak podaný spev je to aj na nových albumoch starý dobrý DESTRUCTION, stále nárez, hoci občas prekvapivo melodickejší a aj uvoľnenejší, napríklad ako na novom albume „Under Attack“, ktorému je aktuálne turné venované. Aj keď len sčasti, ako môžete vidieť na playliste, zostavenom akoby s cieľom potešiť „staromilcov“, čo nebol taký zlý nápad, štyridsiatnikov bolo v publiku naozaj dosť. Publikum skandovalo „Mad Butcher“ aj dlho potom, čo vec – prekvapivo skoro na začiatku koncertu – zaznela, a pri nesmrteľných kusoch „Curse The Gods“, „Life Without Sense“, „Total Desaster“, „Thrash Attack“, „Black Death“ alebo „Invincible Force“ mohol kadekomu behať mráz po chrbte. Rovnako dobré boli aj novšie skladby, thrash metal týmto chlapom stále ide, pódium patrilo mohutnému Schmierovi i Mikeovi, ktorý popri ňom vyzeral skôr ako poletujúca kôpka vlasov, a ďalšou „skriňou“ bol Vaaver alias Wawrzyniec Dramowicz za bicími. Frontman si dal záležať na tom, aby tu bol pre celý klub, premával s basou medzi troma mikrofónmi a v pôsobivých modrých, zelených a červených svetlách sme videli a počuli thrashmetalový koncert ako zo zlatého fondu.

Schmier v ten večer vládol base, mikrofónu i Collosseu, ktorému sa prihováral po anglicky, ale aj na nemecké pomery slušne zvládnutou slovenčinou – „dobrý večer“, „ste perfektní“, „na zdravie“, „Košice“, ďakujem“, dobrú noc!“ a „dovidenia!“ Žiadny veľký zázrak, pripravil si to s nemeckou dôkladnosťou a popritom veľmi pochválil klub aj koncert, ktorý podľa jeho slov bol spolu s vystúpeniami v Štokholme a Katowiciach najlepší. Nehovoril do vetra, búrlivá odozva celého klubu po každej skladbe, divoký kotol zvlášť v najrýchlejších skladbách, to si DESTRUCTION pochvaľovali ešte aj druhý deň na FB. Takáto zábava by samozrejme nebola úplná bez prídavkov, boli aspoň dva, medzi nimi „Bestial Invasion“, a potom som mohol ísť spokojný domov. Zachytil som aj ohlasy, že teraz to až také dobré nebolo, ale ja som túto legendu naživo videl prvýkrát a nemám jej čo vyčítať. Skôr uvítam, ak nás časom v podobnej forme navštívia aj SODOM, KREATOR a TANKARD, nech je štvorka pokope. Za túto akciu patrí organizátorom veľká vďaka.