Nie je to tak dávno, čo sme sa na stránkach Metalmanie venovali Malmsteenovej novinke „Attack“. Vráťme sa však teraz do roku 1994, kedy Yngwie zažíval veľký úspech s platňou „The Seventh Sign“ a kedy sa mohol pochváliť zostavou, ktorá podľa môjho názoru ostala dodnes neprekonaná. Mám tým na mysli predovšetkým skvelého vokalistu Mike Vesceru, vynikajúceho bicmena Mike Terranu a samozrejme nesmiem obísť ani basáka Barry Sparksa a klávesáka Mats Olaussona.

Yngwie Malmsteen je v Japonsku niečo ako národný hrdina. Priazeň svojich verných japonských fanúšikov opláca Yngwie naozaj adekvátnym spôsobom. Veď kto iný ako práve Japonci majú možnosť zadovážiť si horúcu novinku ako prví na svete? Navyše si ich Yngwie hýčka všelijakými bonusovými skladbami, ktoré my Európania nemáme šancu nikdy počuť. Nehovoriac už o špeciálnych albumoch ako je toto EP, ktoré sa až na malé výnimky na európsky trh vôbec nedostanú. Preto som pred niekoľkými dňami ostala šokovaná stáť v jednom bratislavskom obchode s cédečkami, keď som objavila jednu z najväčších Malmsteenových rarít – dosku s piatimi skladbami s názvom „I Can’t Wait“.

Poďme sa teda na toto EP pozrieť bližšie. Titulná skladba „I Can’t Wait“ svojou náladou evokuje street rockové kapely z prelomu 80. a 90. rokov, takže sa jedná o dosť netypickú vec. Celkovo skladba vyznieva veľmi príjemne, oddychovo, čo umocňuje aj akustická gitara v úvode. Zatiaľ čo Yngwie gitarou skladbu len sprevádza, väčší priestor pre svoj excelentný výkon dostal spevák. V „Aftermath“ sa Malmsteen predstavuje tak ako ho poznáme. Čiže sa nevyhneme gitarovému nástupu s neoklasickými prvkami, spevu pohybujúcemu sa vo vyšších polohách a tradičnej gitarovej exhibícii uprostred. Pri Mike Vescerovi mi je vždy ľúto, že svojim vynikajúcim vokálom obohatil len dva albumy. V trojke „Rising Force“ máme jedinečnú príležitosť vychutnať si celú kapelu naživo. Pokiaľ viem, Yngwie s touto zostavou nezabrúsil do našich končín... Veľká škoda, pretože aj naživo je Mike Vescera úžasný. Skladba sa oproti originálnej verzii dočkala mierneho prearanžovania kláves, získala aj väčšiu živelnosť vďaka bicím Mike Terranu. Yngwie behá ako tajfún prstami po hmatníku, pričom mu rýchlou hrou na klávesoch kontruje Mats Olausson. Tu leží pôvod inšpirácie novodobých speedových partičiek, vyžívajúcich sa v podobných dueloch... „Far Beyond The Sun“ takisto v live verzii patrí k skladbám, ktorých sa človek ani po x-tom počúvaní dostatočne nenabaží. Okrem toho tvorí pevnú súčasť koncertných playlistov, ináč by fanúšikovia Yngwieho asi ani nepustili z pódia. Ako hovorí sám gitarový virtuóz, je to „créme de la créme“, ešte spestrený malými improvizáciami. Záverečná „Power And Glory“ španielkou na začiatku pripomína Black Star. Postupne sa však pridajú rytmické bicie, klávesy a elektrická gitara a vznikne z toho inštrumentálny kúsok ako lusk.

Aký je teda verdikt? Doska je viac menej určená pre fajnšmekrov a Malmsteenových obdivovateľov. U tých (aj u mňa, pozn. red.) si bez zaváhania vydobyje čestné miesto v archíve. Ostatných ničím neprekvapí a možno nad ňou mávnu rukou. Ešte pre úplnosť dodám, že „I Can’ Wait“ sa dá zohnať ako samostatné EP, alebo ako súčasť albumu „Magnum Opus“ z roku 1995, ako obyčajne s bonusom navyše.