Aj keď sa teraz vypravíme do ríše metalovo zhudobnenej melanchólie, načim najprv načrieť do studnice histórie slovenského kovového podzemia, konkrétne k sabinovským INSEPULTUS. V 90. rokoch určite patrili k známejším menám a kazetové EP „Considerations“ z roku 1995 a „Promo 98“ ich poslali do súdobej špičky domáceho melodického deathmetalového diania. Skupina si počas existencie prešla celkom slušným peklom personálnych zmien, v dávnych fanzinoch sa môžete dočítať, s čím všetkým sa bubeník a časom „vedúci“ Rado Priputen postretal.

Len jeho mimoriadna výdrž mu umožnila potiahnuť existenciu INSEPULTUS až k debutovému, nakoniec jedinému albumu „Stigma Of Souls“, vydanému u Leviathan Records v roku 1999. Bolo to čosi ako „vymodlené dieťa“, materiál, ktorý má svoje muchy, napríklad zvuk skôr v duchu „archívneho“ heavy metalu, bolo aj cítiť, že nahrávalo sa v rozpoložení „teraz alebo už nikdy“. Tak sa aj stalo, že kvôli absencii vokalistu sa tu spevu ujal práve Rado, vydal zo seba iste čo mohol, ale zvlášť po rokoch počuť, že k mikrofónu sa postavil preto, lebo nikto iný k dispozícii nebol. Na druhej strane môžu byť tieto nedostatky sympatické ako odraz pevnej vôle prekonávať prekážky i ako obraz ťažkých čias. Pomerne dôležitým momentom tohto albumu je však predposledná skladba „Requiem“, akoby naznačujúca smer, ktorým sa Rado, čím ďalej tým viac sa vzďaľujúci surovosti death metalu, vydá v budúcnosti.

Dva roky potom, čo sa za INSEPULTUS zavreli brány minulosti, vrátil sa na scénu s novým zoskupením GLOOM. A vyrazil s ním do terénu, ktorý na Slovensku skúmal len málokto. Veď ak vynecháme predsa len rubárne na pomedzí doom a death metalu s growlami a podobne, koľko bolo vtedy – alebo aj dnes – u nás metalových skupín, venujúcich sa vyslovene melancholickým atmosféram? Boli tu s doom metalom koketujúci MORGAIN zo Šamorína, veľmi nádejní USELESS SACRIFICE z Humenného či éterickí Stropkovčania NOSTALGIA DREAMS alebo sninskí DELUSION, po ktorých viac ako jedno demo asi ani nezostalo. A ešte tu boli a sú prešovskí FROWN, idúci na to tak trochu inak, od gotického lesa, či skôr rovno od brooklynského parku, keďže vžiť sa do cítenia TYPE O NEGATIVE sa im podarilo na úrovni veľmi dôstojnej pocty tvorbe newyorskej legendy. Občas z toho až zamrazí, môžete si šomrať niečo o nepôvodnosti, ale práve počas prípravy na túto recenziu som si ich viacerými skladbami pripomenul a je to skrátka fajn hudba.

Frontman FROWN spieval takisto v GLOOM na ich debutovom albume „Nostalgia“ z roku 2006, možno aj preto táto nahrávka  vyznieva ako pomerne košato zaranžovaný gotický metal s prvkami doomu a vďaka mnohým „silverovským“ klávesovým partom a Mariánovej „steeleovskej“ vokálnej maniere trochu ako odľahčená verzia čiernozeleného kultu. Spod týchto farieb však presvitali farby európskeho severu, obzvlášť kombinácia bielej s modrou a modrej so žltou. Album, vydaný u Mystic Empire, bol hodnotený nadpriemerne priaznivo, na ceste GLOOM však opraty prevzali klasické kapelové nešváry – nezhody, zmeny v zostave a nakoniec rozchod, ani nie veľmi v dobrom, po ktorom mal Rado chuť kašlať už na všetko.

Po niekoľkých rokoch v cudzine však prestal odolávať hlasu muzikantského srdca – lebo sú ľudia, ktorí od aktívneho hrania ujsť proste nedokážu – a rozhodol sa vrátiť na scénu s novou zostavou. Pilotný singel „Souls Walk Apart“ začal internetovým svetom kolovať asi pred rokom a dojem z neho bol prinajmenšom taký, že ak bude hudba GLOOM v podobnom duchu celá, nebude to zbytočný ani nezvládnutý návrat a skladby z albumu by mohli byť vítaným obohatením playlistov tých domácich rockových rádií, ktoré vedia, že slovenský rock nerovná sa Elán a Desmod, apage, satanas!, a majú snahu nájsť niečo kvalitné a v pohode vysielateľné aj počas dňa. Je to tvrdá hudba, ale vyznením v podstate príjemne počúvateľný stredný prúd, ak sa za rádiový mainstream dajú považovať napríklad HIM, alebo aj METALLICA v období čierneho albumu, ktorý pred štvrťstoročím z rádií znel až tak, že ste uvažovali, či náhodou nejde o nepatričnú profanáciu metalu.

O vydanie celého albumu prejavili záujem Metal Age a od februára tohto roku je novinka na svete. Osem skladieb, pričom titulná je skôr kratšia inštrumentálne ladená záležitosť, a sedem kompozícií z vlastnej dielne doplnil „Lovesong“ od THE CURE. Ani si narýchlo nespomeniem, že by iná metalová banda spracovala voľačo z tvorby čiernovlasého, bledolíceho Roberta Smitha a jeho kumpánov, do nálady „Catharsis“ však táto tempovo celkom odviazaná gitarovka zapadá veľmi dobre, možno je trochu hravejšia, nie taká úplne do vážnosti a bôľu ponorená ako autorské veci GLOOM, skrátka tu cez trhajúce sa mraky zasvieti aj trochu slnka. V pozadí gitár zvoní basa a počuť zľahka sedemdesiatkové klávesy, príjemné spracovanie.

Vlastná tvorba, pochopiteľne podstata albumu, je trochu inde. Žáner, ktorý GLOOM hrajú, by som možno gotickým metalom/rockom ani nenazýval, akosi tu nie je nejaká teatrálnosť či ľahká strašidelnosť sveta bytostí, ktorých prirodzeným biotopom je noc. Pesničky, nesúce sa v melancholických, zadumaných, introspektívnych náladách, zahalené do akejsi atmosféry spomienok na to, čo bolo a pominulo, vyznievajú veľmi pozemsky a civilne, rovnako ako texty pracujúce s témami smútku, nostalgie za strateným šťastím a s motívmi lásky, v ktorej to vyšlo inak, než malo. Podľa toho vyzerá hudobné podanie – náladová metalová a rocková hudba poslucháča neroztrhá ťažkými riffmi či bolesťou alebo hnevom naplnenými vokálmi, ale poteší tým, že tu nikto zlomene nenarieka ani neumiera.

GLOOM sa totiž ako ryby vo vode cítia v svižných, energických tempách, tancovať by sa na to dalo, ale zabudnite na slaďáky. „Catharsis“ ponúka veľmi vkusne urobený tvrdý, melodický, emocionálne ladený materiál s podmanivou atmosférou, chytľavými tónmi gitár, podfarbených vyvážene, negýčovito použitými klávesmi a s dobrým melodickým mužským spevom, ktorému v duetách neraz sekunduje hosťujúca speváčka. Martin sa tu vydal na nebezpečnú pôdu melodického spevu v angličtine, môžem ale skonštatovať, že jeho výkon mi uši trhá zhruba ako ten Villeho z HIM, čiže nijako. Týmto premostením sa dostávame k žánrovej lokalizácii Sabinovčanov – seversky ladené rockové a metalové melanchólie. GLOOM sú hudobne zhruba niekde okolo fínskych smutných náladotvorcov, okrem tých už vyššie spomenutých zarezonuje neskorá tvorba SENTENCED, rozorvaní romantici TO/DIE/FOR a THE 69 EYES, prípadne švédski veršotepci smútku CEMETARY a SUNDOWN. Vydarenú hudbu dopĺňa dobrý zvuk, pekný obal, páči sa mi to celé a držím palce do budúcnosti.