U Support Underground až donedávna vychádzali predovšetkým české a slovenské thrashmetalové skupiny z tohto tisícročia. Koník nejednej nádejnej bande pomohol zviditeľniť sa, pričom málo sa vedelo o tom, že je dušou hlavne deathmetalista. A s cieľom pustiť sa konečne aj do vydávania kovu znejúceho smrťou teda rozhodil siete. Ako prví v nich uviazli martinskí BLOODCUT, ktorým ale finalizácia debutu trvala tak dlho, že ich na poli smrti predbehli DISCONSOLATE a MORDUM.

Turčianska dvojica sa nakoniec dočkala 14. apríla a my sa v príbehoch zo starého cintorína opäť ocitáme v chodbách času. „The Old Cemetery Stories“ je totiž death metal pre pamätníkov, a to mám na mysli ľudí, ktorí ho začali počúvať v časoch jeho vzniku pred vyše tridsiatimi rokmi, kedy toto označenie žánru ešte ani nebolo extra zaužívané. Rovno napíšem, že ak vás uchvacuje súčasná tvár DM, buď technická, brutálna či nebodaj melodická, atmosférická a podobne, asi sa o počúvanie tejto nahrávky ani nepokúšajte. Možno sa totiž úplne miniete s tým, o čo BLOODCUT ide.

Jedenásť skladieb – sedem nových a ako bonus EP „Remains Of The Deceased“ z minulého roku je návratom do rokov 1988 – 1991, kedy naraz na sile naberala americká (hlavne floridská), britská i škandinávska scéna. BLOODCUT hrajú dokonale staroškolský priamočiary death metal, postavený na rýchlejších i úderných stredných tempách, hnaných vpred bicími síce naprogramovanými, ale znejúcimi prirodzenejšie než väčšina súčasnej hry často naozaj veľkých talentov. Celkové vyznenie nahrávky je temné, zlovestné, prináša spomienky na časy kazetových nahrávok s roztečenými logami a strašidelnými výjavmi na obaloch.

Dali by sa spomínať rôzne polozabudnuté mená, ktoré počas celej kariéry nevykročili za hranice podzemia – aj keď sa nejedno z nich dnes na scénu vracia často aj po štvrťstoročí, lebo „doba si to žiada“, ale možno stačí gitarové i skladateľské postupy BLOODCUT priblížiť k ranej tvorbe DEATH, MASSACRE, BENEDICTION, GRAVE, NIHILIST, TOXAEMIA, ACROSTICHON a podobne. Nepracuje sa tu s ohromujúcimi technickými finesami, naopak mám pocit, že hlavnou zbraňou Martinčanov je ponurá jednoduchosť, drvivosť a celkovo archaizujúce vyznenie. Na prvé počutie ide o poctu fanúšikov starej škole a zvládajú ju dobre.

Hlbší, zrozumiteľný hrdelný vokál občas znie nad linkami, akým by „technik“ mohol vyčítať až primitívnosť, pamätník tam však nájde harmónie, po akých za dávnych čias snoril na burzách, alebo si ich doma na kazety ťahal z CD-čiek z požičovne. BLOODCUT sú tu pre tých, čo za zlatý vek death metalu dodnes považujú začiatok 90. rokov. Pre niektorých to môže byť aj slovenský deathmetalový album roka. Za seba poviem, že som už roky v tomto žánri o kusisko inde, v každom prípade však tento horormi nasiaknutý kus z antikvariátu smrti beriem.