Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Vlastne som nečakal, že sa raz niečo tak komplexné a prepracované objaví na rodnej black metalovej hrude. Donedávna nebolo tak jednoduché dostať sa k hudbe ALGORu, ako by dnešný zosieťovaný svet mohol naznačovať. ALGOR sú totiž vzácnym príkladom veľkého talentu „spojeného“ s nulovou propagáciou seba samých.
„Hierofánia“ je pritom zjavením, za aké by sa nemuseli hanbiť ani na tých najslávnejších trávnikoch. Je jedným z tých vzácnych diel, ktoré svoje krásne tajomstvá vtláčajú do hláv postupne a – na black metal netypicky – bude v celej svojej slabej hodinke uspokojovať najmä hľadačov so sklonmi k progresívnemu prístupu k muzike, nijako však nezanedbávajúc pre black metal vždy dôležitú atmosferickú zložku.
Prvotný kontakt katapultuje krivku impresie kolmo nahor – „mrazáková“ gitara sfúkne tutanchamónsky tučný prach zo sarkofágu BURZUM, aby jej rytmická sestrička mohla začať s bázňou obchádzať okolo ich rakvy. Keď po chvíľke zaberú naplno dvojkopáky, dostávame sa zvukovo až niekam k post-blacku zaniknuvších Írov ALTAR OF PLAGUES, a to všetko sa vo finále podleje fantaskne znejúcimi samplami.
Tie sú vskutku obrazotvorné a zdarne na celej ploche nahrávky dokresľujú jemne mystickú atmosféru. Že by to napriek tomu „Hierofánia“ zvládla aj bez nich, nech je komplimentom skladateľským zručnostiam novomestskej dvojice, ktorá tu naordinovala celoplošné užitie silného koncentrátu black metalového tradicionalizmu, súčasne však svoje dieťa pravidelne púšťa aj na pažite svojich susedov, zarastené dovtedy nepoznanou burinou. Nech sa vajce priučí svetu. Hard-rockovo znejúce gitarové sóla, ako príklad za všetky také momenty.
Prítomnosť nápaditých klávesových motívov, neotrelých samplov a citlivý spôsob ich zakomponovania však vyháňa ortuť von z teplomera. Čo je sympatické, celé sa to zaobíde bez prasačích hláv, či krížov, ktoré treba obracať do (ne)správnej polohy. Chápeme sa. Estetika typická pre tento žáner v 90-tych rokoch je ALGORu minimálne dnes zjavne vzdialená na míle a svojou hudbou majú potrebu vyjadrovať niečo iné.
Nenarážam každý deň na „zhudobnenú hrdzu“, ktorý by sa po textovej stránke tak intenzívne zaoberala podstatou duchovna – dielo je zároveň manifestom silnej naviazanosti tvorcov na prírodu.
Starobou stromy odeté, zaliate v živicových slzách
Stáročia odrážajúc zvuky zvieracieho sveta
Odkazy na rumunského religionistu Mirceu Eliadeho nás nabádajú s potešením si uvedomiť, kam sa tento kedysi tak obskúrny žáner za 20 rokov posunul a je krásne, že nám to takýmto strhujúcim spôsobom pripomínajú práve domáci zástupcovia.
Hoci zo svojej prirodzenosti surová, „Hierofánia“ nemá ambíciu ničiť. Viac dôrazu kladie na prvky, ktorými sa bude opájať hlavne fanúšik progresívnej muziky, ktorý práve dostal chuť stráviť pár príjemných večerov s čiernym kovom. Na prvú signálnu vás uhranie najmä tá čierna divočina, tá však pri pozornom vypočutí nedokáže prekryť dušu nasycujúce krehké jadro, podobne ako v rozprávke o Snehulienke háby od zlej macochy napokon nedokázali zakryť jej krásu.
Skvostných „sypačkových“ úletov pre nezmieriteľných puristov pritom nebude málo. Nikdy však na nich nie je vystavaná skladba – vždy existuje dostatok šikán, meandrov, mostíkov a malebných odpočívadiel, aby sme mali možnosť obdivovať, aký kusisko práce je kompozične aj obsahovo s „Hierofániou“ nutne spojený.
Cesta k lesným chrámom, zaviata časom, nedotknutá prítomnosťou bytia
Prepletená v zvieracích alejách, ďaleká a skrytá v ríši tajov
Snehom i letom odetá, prosby žrecov pamätá
To všetko posúva „Hierofániu“ o pár poschodí vyššie vo vzťahu k jej predchodcovi a z kompozičnej stránky tak ide o dielo svetových parametrov. Materiál zrejme dozrieval v jeho autoroch dlho, predlho. Od predošlého albumu nahrávku delí kozmických 10 rokov. V 9 skladbách však nepočuť štipku naivity. Materiál je preosiaty a na konci tohto procesu držíme v rukách strhujúcich a podnetných 54 minút.
V rozpore s étosom žánru sa jedná o pozoruhodne komplexnú, variabilnú a inštrumentálne košatú krížovú cestu s viacerými pamätihodnými zastaveniami. Verme, že už čoskoro bude mať dôstojné pokračovanie. Vezmite a vychutnávajte do posledného úderu. Krásna muzika.
1. ...A posvätno sa prejavuje
2. V Krajine živicových sĺz
3. Lesovik
4. Stretnutie s posvätnom
5. Svet v zrkadlách
6. Mysterium tremendum
7. Pád do dejín
8. Za onoho času
9. K lesným chrámom...
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.
Rogga Johansson nepolevuje. PAGANIZER jsou jednou z jeho hlavních kapel a samozřejmě doručují švédskou deathmetalovou klasiku. Rychlejší kousky jsou standardem bez překvapení, osvěžení naopak přinášejí ty pomalejší. Nejlepší skladba je ta úplně poslední.
SENTIENT HORROR narukovali k mrtvým do služby a v novém zaměstnání se jim daří náramně. Lásku k (převážně) švédskému death metalu nezapřou, hlavně pak k prvotnímu chrastění v režii ENTOMBED. Živelná OSDM deska s lehkou thrashovou patinou. Šlape to skvěle.
Urzovci jsou zpět a vyráží do klubů, radujme se! To by asi tak stačilo. Snad jen drobná poznámka. Minulá deska byla a je až příliš dokonalá. Nová je dokonalá poněkud méně, je pouze vynikající. Kdo by to byl čekal?
Atmosférický black metal / post-metal. Hodně odlehčená produkce plná vybrnkávaček, náladových pasáží a košatých atmosférických vsuvek. Zuby se moc necení, možná občas mléčné jedničky. Příjemný poslech, vyloženou hitovku však na "Succumb" nenajdete.