Môžeme si o Slovensku myslieť čokoľvek, častokrát fakt nie je nad čím jasať, ale metalová kvalita k nám chodí už v reálnom čase, nie roky potom, čo x.y. kapela bola „veľká“, a ani legendy s návštevou záhradky podtatranskej nečakajú až na časy, kedy sú už vytrasenejšie než detvy blahej pamäti a na pódiu ich ľutujete. Je to aj vďaka niekoľkým výraznejšie vyprofilovaným podnikom s menom, ktoré rezonuje aj u západných promotérov. V tomto smere na popredné miesto patrí košické „Collo“, do ktorého 16. februára našla cestu holandská legenda svetového death metalu. Reč je o PESTILENCE, ktorí najprv pomohli stanoviť pravidlá jeho klasickej formy, potom sa zaradili medzi priekopníkov fúzovania technického kovu smrti s jazzom, progresívnymi postupmi, a v posledných rokoch, aktuálne už v druhom reunione, v novej tvorbe prevažne mixuje prístupy z obdobia rokov 1988 – 1993.

Osobne mám ďaleko k tomu, aby som novú tvorbu Patricka Mameliho a jeho často sa striedajúcich spoluhráčov hádzal do koša ako zbytočnosť, skôr ma mrzelo, že na košickom koncerte z nej nič nezaznie, ale ten old school set, s ktorým v súčasnosti PESTILENCE koncertujú, sa nakoniec ukázal byť celkom dobrý nápad. Nebolo to jediný dôvod, prečo som sa v piatok snažil byť v klube načas, aj keď som si nakoniec šturm mohol ušetriť. O šiestej bolo na mieste pár desiatok postáv, na pódiu skôr ticho než ticho pred búrkou, a hneď na úvod nepotešila správa, že MORDUM, ktorých som chcel vidieť naživo cca rovnako ako headlinerov, museli vystúpenie odvolať kvôli náhlej smutnej udalosti v rodine jedného z členov. Podobnú som zažil pred vyše troma rokmi a to sú situácie, kedy skrátka spomedzi priorít dňa idú von aj veci ešte pred chvíľou dôležité. Čo sa dá robiť, uvidíme sa nabudúce, forma, v ktorej MORDUM aktuálne sú, im nejaký čas iste vydrží.

Čo s náhlym nadbytkom voľného času – kus reči so známymi a kamarátmi, obhliadka distier, pohľad na obnovené Collosseum tiež len tak nezovšednie, rekonštruovaná „aréna“ vyzerá naozaj dobre, pódium a stena za ním priam impozantne. Už ju zdobila aj plachta s logom DISTILLATOR. Dnes už len málokedy mám čas počúvať pred koncertom neznáme predkapely, aj tentokrát som si povedal „prekvapte ma, podľa možnosti príjemne“. Mal to byť thrash, už podľa loga jednoznačne veľmi, veľmi archívny. Je doba, v ktorej zaprášenú históriu thrash metalu po celom svete objavujú mládenci, ktorí ju nezažili ani ako novorodenci, a trojka z holandského Enschede bola presne tento prípad. Laurens (gitara, spev), 26 rokov, bubeník Marco 22 a basák + príležitostný vokalista Frankie 29, to teda nielen „Reign In Blood“ je starší kus. Nečakal som nič, dostali sme všetci (zatiaľ niekoľko desiatok fanúšikov) veľa. Holanďania nás zobrali na perfektnú jazdu strojom času až niekam do rokov 1984 – 1987. Dokonalý old school thrash metal európskeho razenia, pekelne svižné jazdy s kvalitnými sólami a živým pódiovým prejavom. Hudobne najbližšie asi k starým DESTRUCTION, s občas „mačaco“ zaťahujúcim vokálom, chytľavý a s úprimným srdcom. Žiadna kapela do počtu, metal ako sa patrí. Set sa podarilo začať až na druhý pokus, ale to dojem z troch vysmiatych ortodoxných thrasherov nemalo ako pokaziť.

REBAELLIUN z brazílskeho Porto Alegre rozhodne na deathmetalovej scéne nepatria medzi neznáme mená. V rokoch 1998 – 2002 toho odohrali dosť aj po Európe, celkom určite boli v ČR a potom sa na trinásť rokov rozpadli. Od roku 2015 sú späť, návratový album „The Hell’s Decrees“ v máji oslávi už dva roky a tu tvoril pomerne veľkú časť setu. REBAELLIUN mi spolu s krajanmi OPHIOLATRY alebo IMPERIOUS MALEVOLENCE sedeli do škatule „rúhačský brazílsky death metal, trochu ako KRISIUN, ale nie vždy až taká vyhladzovačka“. Koncertne to teraz bol podobne nemilosrdný výprask. Novinka Brazílčanov mi nejakými „pompéznejšími“ aranžmánmi miestami pripomínala aj BEHEMOTH, ale naživo boli tieto prvky orezané v prospech čistej temnej agresivity. Veľkú silu kapele dodával pódiový prejav frontmana, basáka a vokalistu Lohyho Fabiana, ktorý názvy skladieb a pozdravy publiku burácal ako z pekla a texty odprednášal hromovým hlasom, už dávno mi na niekoho hláška „reval ako tur“ na niekoho tak dobre nesedela. Výborný temný a naklepaný death metal aj s návratmi k nahrávkam „Burn The Promised Land“, „Annihilation“ a „Bringer Of War“, škoda, že sa nezdržali ešte aspoň na jednu skladbu. Publikum už našťastie mali pomerne husté (nakoniec cca okolo dvesto návštevníkov, to fakt nie je tragédia), boli aj pokusy o stage-diving.

Po Brazílčanoch konečne prišiel čas na živú inscenáciu príbehu, ktorý sa v holandskom Enschede začal už v roku 1986, tak strašne dávno, že PESTILENCE štartovali ešte ako thrashmetalový spolok. Tieto začiatky pamätá len Patrick Marco Giovanni Mameli, zakladateľ, hlavný autor, gitarista a vokalista, ktorý sa na číslicu päťdesiat už pozerá z opačnej strany. Na pódiu je však rovnaký ako v raných 90. rokoch a spoluhráčov si vybral naozaj kompetentných. Dvoch Rumunov, Septimiu Hărşana za bicími a Calina Paraschiva s gitarou, a na basgitaru hrá Slovinec Tilen Hudrap. Vekový rozdiel medzi principálom a novými bojovníkmi je desať, dvadsať, niekde možno aj viac rokov, všetko však bolo zahraté na jednotku, z istého pohľadu až profesorsky dokonale. Mladá krv sa vlasmi postarala o to, že pamätníci i mladí – bolo ich potešiteľne dosť – videli death metal tak, ako vyzeral kedysi, zvuk a výkony bránu do sveta dávnych spomienok otvorili ešte lepšie, až tak, že ste si spomenuli, kde tie nahraté kazety s „Malleus Maleficarum“, „Consuming Impulse“ a „Testimony Of The Ancients“ máte. Do old school setu sa vošla aj vzorka z albumu „Spheres“, ktorý bol predsa len už o kus inde a veľa ľudí ho pochopilo až po rokoch. Pokiaľ ide o hlavnú postavu ansámblu, Patrick potešil výbornou formou, zaujal „moderným“ účesom, pitím mlieka na pódiu a niektorých zjavne nepotešilo jeho odmerané správanie, z ktorého cítili veľké ego. Nuž, vec sa má tak, že Mameli bol známy ako „povaha“ už pred desaťročiami, aj preto s ním málokto vydržal hrať nejako dlhšie. Je tu súčasť jeho osobnosti, nenosieva srdce na dlani, ale bez ohľadu na to bol koncert PESTILENCE výborný.

Playlist:

„Malleus Maleficarum/Antropomorphia“, „Parricide“, „Subordinate to the Domination“, „Commandments“, „Dehydrated“, „Chronic Infection“, „The Secrecies of Horror“, „Twisted Truth“, „Land of Tears“, „Prophetic Revelations“, „Presence of The Dead“, „Mind Reflections“, „Out of the Body“

Foto: Laci Schürger