Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Thrash metal je mŕtvy. To bola jedna z prvých dôležitých informácií v momente, keď ma začala fascinovať metalová žurnalistika. Niekedy v prvej polovici roku 1993 v prelomovom slovenskom magazíne Uragán aj samotní českí mohykáni DEBUSTROL museli smutne pokývať hlavou nad mŕtvolou svojho materského žánru. Oblečení vo flanelových košeliach. Taká bola doba.
O štvrťstoročie neskôr sa tomu istému thrash metalu darí viac než dobre. Je vo forme a je dokonca populárnejší a obľúbenejší ako death metal, ktorý ho vtedy na začiatku 90. rokov nekompromisne skopol z nalomeného trónu najextrémnejšieho gitarového žánru.
Máloktorá nahrávka však dnes dokáže nadchnúť pamätníkov a veteránov ťažkého kovu. Všetko ako keby už bolo povedané, zahrané a odpálené v oveľa zaujímavejšej podobe. Nuž, ľahko sa frfle, keď ste zažili „Seasons In The Abyss“, „Arise“ alebo „Countdown To Extinction“ ako horúce novinky.
Sú však kapely a albumy, pri ktorých zbystria pozornosť aj najzhýčkanejší bardi. HAVOK, MUNICIPAL WASTE a IRON REAGAN, VEKTOR a v poslednej dobe hlavne texaskí POWER TRIP nech sú najžiarivejšie zo všetkých príkladov.
A aj keď viete pomerne ľahko dekódovať ich vzory z 80. či začiatku 90. rokov, je tam veľmi výrazne prítomné niečo svieže, moderné, súčasné. Niečo, čo dáva zmysel ich fungovaniu; niečo, čo ich odlišuje od žalostne zbytočných revivalových zoskupení.
POWER TRIP si naozaj zaslúžia všetky pozitívne ohlasy za ostatných 12 mesiacov, ich najnovší, druhý album „Nightmare Logic“ je neuveriteľne chytľavý mix všetkého, čo na thrash metale našinec ľúbi. To pukajúce špinavé jadro punk rocku, zbesilosť a nespútanosť ako nevyhnutná prímes, neskutočne chytľavé riffy ako najžiadanejšia nadstavba - to všetko v brilantne zaranžovaných skladbách, ktoré luxusne odsýpajú a robia radosť vo veľmi príťažlivej albumovej polhodinke.
Rozumiem prirovnaniam k legendám newyorskej scény 90. rokov a aj v súčasnosti stále aktívnym PRONG. To časté stredné tempo a ľahko industriálna špina vo zvuku gitarách, tie chytľavé riffy, to všetko tam je. Rovnako vám zrejme napadnú magické štyri písmená NYHC, nie náhodou si POWER TRIP zahrali aj s veľkými hácéčkovými menami na tohtoročnej zastávke Persistence Tour. Aj keď teda kolega Hooya skonštatoval, že nezapadli a zvukovo sklamali.
Nevadí, prišla šanca na reparát. Veľmi rýchlo. Európske turné po boku floridských frajerov TRIVIUM ich privedie do Prahy aj Bratislavy a opäť to bude jedna z tých vzácnych situácií, keď predkapela veľmi ľahko môže nakopať riť hlavným hviezdam - aj keď tie majú na konte fantastický nový album a ich koncert je dychtivo očakávaný. Určite sa oplatí prísť aj na POWER TRIP.
Thrash metal nie je mŕtvy ani v roku 2018. A keď sa ma niekto opýta na jednu jedinú kapelu z novej thrashovej vlny, bez váhania prstom ukazujem na POWER TRIP z Texasu.
1. Soul Sacrifice
2. Executioner's Tax (Swing of the Axe)
3. Firing Squad
4. Nightmare Logic
5. Waiting Around To Die
6. Ruination
7. If Not Us Then Who
8. Crucifixation
Diskografie
Nightmare Logic (2017) Manifest Decimation (2013)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2017 Vydavatel: Southern Lord Stopáž: 32:51
Produkce: Arthur Rizk Studio: The Creep Records, Philadelphia The Echo Lab, Argyle
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.
Letité vzývání nové Kingovy autorské tvorby je s aktuálním singlem snad již definitině na začátku svého konce, i když musím říct, že 5 let starý ojedinělý kus "Masquerade Of Madness" zněl poměrně výživněji. Tak snad to tak ale kompletní album nenechá.
Posledný koncert zásadnej kapely. Silná finálna zostava s Frantom Štormom a Silenthellom, rytmikou ex-AVENGER a Petrom "Blackoshom" Hošekom, robustný "best of" playlist a poctivé balenie = hodnotný rozlúčkový artefakt. Len ten zvuk mohol byť priebojnejší.