Je dokázané, že hudobný vkus bežného človeka sa vyvíja približne do 25. roku života. Po dosiahnutí tohto veku už našinec neobjavuje, vracia sa k obľúbeným autorom a dielam, ktoré ho dovtedy umelecky formovali. Samozrejme, sú výnimky - či už sa hudbe venujete profesionálne, alebo fanúšikovsky a fanaticky ako my tu na tomto mieste.

Ale aj tak som si v týchto dňoch uvedomil, že to naozaj platí. Môžem viac než 15 rokov „po funuse“ neustále objavovať novú muziku a tešiť sa z nej, aj tak chtiac-nechtiac podvedome inklinujem k metalu z 90. rokov a prelomu tisícročí. Pocit veľmi príjemnej nostalgie mi tak spôsobila informácia o návrate švédskych vrahúňov VOMITORY, rovnako tak aj horúca novinka od ich krajanov THE CROWN.

Všetky tie príjemné vnemy z čias prvých skúseností s regionálnym rádiom a prvými recenziami na internete. A všetky tie skvelé albumy na značke Metal Blade Records. A medzi nimi hýčkaný klenot s názvom „Deathrace King”. Vtedy v lete roku 2000 vyšiel v rovnaký deň ako vaderovská klasika „Litany”. Mal som šťastie, že som robil telefonické rozhovory s Piotrom z VADER a tiež Markom Tervonenom, ktorý THE CROWN úspešne tlačí a ťahá až do dnešných dní. Krásne časy.

A hoci som ich THE CROWN oslavoval už v roku 2010 s podarenou fošňou „Doomsday King”, až teraz to do seba všetko absolútne dokonale zapadlo. „Cobra Speed Venom” na značke Metal Blade Records je presnou tou esenciou, ktorá nás viacerých očarila pri albumoch „Hell Is Here” a práve „Deathrace King” - v prípade oboch diel čisto subjektívne najsilnejšom období THE CROWN.

Tá príťažlivá kombinácia zvráteného rock ´n ´rollu s melodickým death metalom, besným thrashom a vkusným posypom švédskeho crustu funguje aj po všetkých tých rokoch. THE CROWN zostarli, zmúdreli, ale tá energia a zloba, to tam stále je. Nič im nechýba.

Dve mená sú tu extrémne dôležité. Henrik Axelsson a Johan Lindstrand. Ten prvý je svojimi precíznymi klepačkami a sypačkami a masívnym groovom skutočným základom úspechu nového albumu. Ten druhý svojím šťavnatým krikom, revom a growlom jeho najväčšou ozdobou. No a k tomu dvojica dlhoročných ťahúňov kapely - basák Magnus Olsfelt a už spomínaný gitarista Marko Tervonen; obaja sú ako skladatelia najaktívnejší, no prekvapujúco sa činil aj nováčik v kapele, sólový sekerník Robin Sörqvist - má na konte hneď dve skladby - „Rise In Blood” a „World War Machine”, a to texty i hudbu.

Už prvé zverejnené skladby dávali tušiť veľké veci - single „Cobra Speed Venom” a „We Avenge!” boli parádnym predjedlom. V ničom nezaostáva ani hlavná hostina na čele s hitovkami ako „Iron Crown”, „Necrohammer” či úvodnou smršťou „Destroyed By Madness".

Poväčšinou vo veľmi rýchlom tempe, strhujúce rezanice-rúbanice vám nedoprajú oddychu. Ten prichádza až v závere v pomalom, melancholickom kúsku s príznačným názvom „Where My Grave Shall Stand”. A po ňom opäť explodujú všetky hrádze a zábrany v ďalšej rýchlej petelici „The Sign Of The Scythe”. Všetko je to navyše dokonalým spôsobom ošetrené zvukom od štúdiového mága Fredrika Nordströma, jedného z otcov povestného gothenburského štýlu.

Fanúšikovia vinylu sú paradoxne ukrátení o dve plnohodnotné skladby - „Nemesis Diamond” a „The Great Dying” nie sú žiadne bonusovky, nič navyše, skutočne ide o kúsky perfektne zapadajúce do atmosféry albumu, kvalitatívne za zvyškom tracklistu v ničom nezaostávajú.

THE CROWN sú naozaj späť a vo veľkej forme, pevne verím v skorý návrat na Brutal Assault, prípadne zmyslupné európske turné. Staré psiská majú stále kurevsky ostré zuby.