K PRIMORDIAL ma dostal vynikajúci koncert v Košickom Collosseu, ktorý incidoval s vydaním ich aktuálneho albumu. Kapela sa na svojej hudobnej ceste vypracovala vo veľmi osobitý zjav na čele s charizmatickým frotmanom s uhrančivým vokálnym prejavom. Do škatuľky „pagan" sa im podarilo vtlačiť osobitý rozmer tajomnej a atmosférickej hĺbky bez použitia akýchkoľvek umelých a prostriedkov mimo kovový žáner. To chce obrovskú dávku kreativity hudobnej vyspelosti a citu pre kompozíciu. „Where Greater Man Have Fallen“ mi príde do seba zahľadený a nekoncentrovaný, i keď silne atmosférický.

Pritom na novinke nie je potrebné ísť do hĺbky, aby bolo jasné že sa tu tentokrát deje niečo veľké. Problémové miesta z minulosti zmizli, kapela sa sústredila na esenciu samej seba a túto pretavila do veľmi premyslených skladieb, kde sa tento raz nenachádza nič zbytočné. Len číry extrakt PRIMORDIAL, to znamená silná a veľmi špecifická atmosféra osobitne vtkaná do každej piesne. Všade sa je pritom možné niečoho chytiť a rovnako je možné hľadať silné prúdy pod povrchom. To všetko sú znaky excelentného diela.

Výborný úvod prekvapí nabrúseným zvukom a hneď prvá skladba sa nebojí veľmi organicky pracovať aj s blackmetalovou klepačkou, gradujúc tak svoju pointu. Osobitnou kapitolou, ktorá ma chytila za srdce je „To Hell Or The Hangman“, ktorá vo mne obzvlášť zarezonovala v živom prevedení a unikátnym nosným melodickým motívom, ktorý sa určite stane koncertnou klasikou. Na druhej strane spektra je emotívna „Stolen Years“, ktorá podtrhuje maximálne pochmúrnu náladu albumu. Tá kulminuje v ťažkotonážnom závere „Last Call“, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani MY DYING BRIDE vo svojich najlepších rokoch.

Hudobný zážitok umocňuje dotiahnutá produkcia a skvelá kompozičná výstavba, ktorá znamená že každá skladba zostáva osobitým príbehom. Jedným z dominantných faktorov je výrazný Averillov spev, ktorý ma v hlase všetko a v mojom rebríčku sa mu ťažko nejaký vokalista vyrovná. Že to naživo dokázal dať úplne rovnako presvedčivo, len dokazuje jeho veľkosť v tomto smere. Výrazná, no neprehnaná expresívnosť, zúfalstvo a sila, to všetko tam je v širokom spektre tónového rozsahu s osobitou dávkou charizmy. Hudobne však zvyšok albumu v žiadnom prípade nezaostáva, ale tvorí silne previazaný, synergický hudobný celok s rovnakými atribútmi. Energické riffy striedajú uvoľnené atmosférické melódie a tomu sekunduje dobre namiešaná rytmika, ktorá skvele spolupracuje s náladami a motívmi.

PRIMORDIAL vedia presne kedy pritlačiť na pílu a kedy nechať vyznieť inštrumentálny motív, aby sa to do vás vpálilo s čo najväčšou intenzitou. Vo výsledku tak máme hudobné dielo, ktoré osobne staviam najvyššie v diskografii kapely, nakoľko ma s ňou nespája žiadna nostalgia. Okrem toho som si istý, že si „Exile Among The Ruins" nájde miesto aj v tohtoročnom TOP. A to veru pekne vysoko.