OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Zo skupiny ľudí, ktorých sa slam(ming brutal death metal) týka, ho časť miluje, časť ho fakt nemusí a ten zvyšok ho berie od prípadu k prípadu. Osobne zastávam názor, že svet oplzlých nachrochtaných hopsačiek trpí nadprodukciou, tu a tam skĺzava do vážnej stupidity, ale tie lepšie kapely žánru pobavia doma i na koncerte. Najlepšie na indoor festivale, ktorého druhé pokračovanie Lucas nachystal na tretiu májovú sobotu. Jeho akcie stoja za to z viacerých dôvodov – kvalitní účinkujúci, výborná atmosféra i profesionalita, s ktorou to prebieha. Navyše stretnete kopu známych, priateľov, a ďalších nových ľudí spoznáte. Tešil som sa, čoby nie, a sklamaný som fakt nebol.
Za prvých tónov olomouckých CRYSTALEPSY som prišiel do klubu, hneď k stolu s merchom, lebo triko Slamtastic Party proste chceš, a nový Earsturbation tiež. A keď ti Veronika povie, že si máš ísť rozmeniť peniaze, nepapuľuješ. Zvítať sa s kamošmi a poďme teda na CRYSTALEPSY. Choďte k nim niekto hrať na basu, lebo je to slamming BDM so slušným potenciálom. Naživo v trojici, gitara/vokál, hlavný vokál a bicie, osemstrunka s dobrými riffmi a hlbokým zvukom to vyplní, ale s basou bude ešte lepšie. Hlavný vokál zver, gitarista tiež disponovaný, v krajnom prípade by to možno stihol odgrgať a odrevať aj sám. V premiére zahrali aj celkom novú skladbu, ľuďom sa páčilo, dobrý začiatok.
Brutal death metal na Ukrajine vedia robiť, kyjevská štvorica SCHIZOGEN nám to predviedla s prinajmenšom stopercentným nasadením. Výborný temný BDM, v náklepových partoch až „kolumbijsky“ beštiálny, s kvalitnými „hojdačkami“ a trochou psycho vyhrávok. Hrali z debutového albumu „Parasitic Origin“, aj novú skladbu „Birth Of The Great Mass“ so zaujímavým psycho-industriálnym podmazom a set ukončili slam-hymnou „Babykiller“ od uctievaných DEVOURMENT. Pamätníkov začiatkov BDM na Slovensku mohlo zaujať, že vokalista Pablo sa na pódiu fyziognómiou celkom podobal na Tibora, prvého vokalistu ERYTROSY. Aby som nezabudol, tentokrát sa hralo len na jednom, hlavnom pódiu. Všetko sa aj tak stihlo a veľký pľac si všetci slamtastickí umelci zaslúžili.
Hlohoveckí CRANIOTOMY sa dali dokopy v roku 1998, za ten čas sa vypracovali do širšej európskej BDM špičky, krížom krážom si koncertne prešli starý kontinent a po dvadsiatich rokoch konečne prišli aj do Košíc. Už sa aj patrilo, o to viac, že nový vokalista Adrián, ktorý sa narodil v časoch, keď CRANIOTOMY začínali, je od nás. Nahradiť takú vcelku ikonu, akou bol Pygo, je výzva, ale myslím, že to pôjde, aj so sadrou na pravačke sa predviedol ako dobrý frontman, schopný kanálových výleviek i zvukov zo zabíjačky. Halmo (gitara), Šampón (basa proklatě nízko) a Lukáš (bicie) zahrali ako z veľkej knihy, ich brutal death, do ktorého začali dávať slamy možno aj ako prví u nás, má riadnu šťavu, kvalitné skladby s namakanými riffmi, naživo takisto na úrovni. Aj oni premiérovo zahrali celkom novú skladbu, ďalší album je už v štádiu príprav, zatiaľ sa môžete tešiť z kompilačného CD u Bizarre Leprous, na ktorom sú znovu vydané ich prvé veci.
CRANIOTOMY publikum rozskákali a austrálski BLADE OF HORUS pod kotlom prikúrili ešte viac. Ako som spomenul, účinkujúci boli vybraní naozaj starostlivo, žiadne také, že šesť plus – mínus rovnakých bánd, aby ste začali zívať už koncom druhej. Tri roky existujúci Sydneyčania hrajú nielen brutálny, ale aj technicky podaný death metal, zastrešený českými Lacerated Enemy Records. Vynikajúca extrémna a zároveň sofistikovaná jazda, textovo hodená skôr k egyptskej a gréckej mytológii, vedeckej fikcii alebo astronómii, naživo chytá extrémnejší tón, pasáže, v ktorých majú BLADE blízko napríklad aj k ORIGIN alebo BEYOND CREATION však odchytíte. Strhujúcu hudobnú smršť korunoval úsporne oblečený vokalista, chrliaci kanály, growly aj revané polohy. Zaujal i kresbou na trupe, možno vlastné dielo, možno ho vyzdobili spoluhráči keď spal, takéto veci bývajú na turné dosť bežné.
V réžii Lacerated Enemy bol odteraz už celý Slamtastic. Medzinárodné teleso WORMHOLE, v ktorom figurujú ľudia z amerického Baltimoru, juhoafrického Port Elizabeth a ešte odkiaľsi z Ameriky, je tiež nová záležitosť, existuje tri roky, ale usmialo sa na ňu šťastie a koncertuje po svete. Tomu šťastiu sa ani nečudujem, netuctový brutálny death metal s prepracovanými linkami, niekedy akoby inšpirovanými napríklad aj záverečnou tvorbou DEATH a s nečakanou dávkou melodiky si ho zaslúži. Na koncerte opäť ešte väčšia ukrutnosť než na nahrávke. V kotle bolo živo, chalaniská urobili show, aj keď teda až takú frekvenciu nakladania „motherfuckers“ a „motherfucking“ som doteraz od frontmana (nevyzeral ako niekto z VULVODYNIA) ešte ani nezažil a od bandy, ktorá sa textovo nerýpe v nejakých chlívačinách, skôr vo vedeckej fantastike, technológiách a mimozemskom živote to až prekvapilo. Tak či onak názov WORMHOLE si zapamätajte, prinajmenšom za vypočutie ich nahrávky stoja, a takáto nová krv je pre žáner tak trochu aj svetlom na konci tunela.
VULVODYNIA z juhoafrického Durbanu a Port Elizabeth na jednej strane zbiera recenzie so známkami blízkymi absolutóriu, na strane druhej sa o nej píše ako o preceňovanej kapele, ktorá síce na nemeckých festivaloch predáva triká po stovkách, ale za jej úspechom je hlavne exotický pôvod. (V roku 2018? Vážne? Však dnes by mohla prekvapiť možno BDM banda z Kimčongunlandu alebo od vypatlaných daeškov, od ktorých to aj tak nehrozí.) Každopádne na štyri roky starú bandu majú mimoriadne PR, ich si proste všimnete. Osobne ma album „Psychosadistic Design“ zaujal skôr na pomery žánru veľkorysým časovým rozsahom a úctyhodným množstvom hosťovačiak, inak skôr štandardný chlipný kvalitne slušne zložený a vyprodukovaný slam BDM s deathcoreovou príchuťou. Naživo rozhodne za jedna, brutálna zmes náklepov a tancovačky so zverskými vokálmi, v kotle mlyn na mäso, záver extrémnej party ako vyšitý. Zlatým klincom bolo hosťovanie Zdeňka Šimečka (Lacerated Enemy, ex-GODLESS TRUTH) v titulnej skladbe.
Májové slamovanie dopadlo na jednotku, jedna z tých akcií, kedy je vám skoro až smutno, že už je koniec. Pokiaľ ide o návštevnosť, odhadujem stovku, čo je na akciu fakt len pre „tvrdé jadro“ slušné. Užili si všetci, kapely Lucasovi ďakovali naozaj srdečne a myslím, že za to, čo robí, si to zaslúži od každého, kto chodí na jeho akcie. Ďalšia takéhoto rázu nás čaká 11. septembra, kedy bude ďalší Cassovia Death Fest.
Foto: Laci Schürger
19. mája 2018, Košice, Collosseum
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.