V sobotu 30. júna som vyrazil na deathcory, naživo v Colle si občas tieto veci dám, je to fajn zábava, Austrálčania THY ART IS MURDER tu pred dvoma rokmi boli s FALLUJAH a príjemne prekvapili, tak prečo si nedať repete. Spoločnosť im robili prievidzkí STERCORE, bol som na nich zvedavý, pred rokom vydali EP u Slovak Metal Army a ešte stále ma zaujíma, čo sa aktuálne deje na slovenskej scéne, aj keď ten prehľad už dávno nie je čo býval. Desať minút pred ôsmou slovenské kvinteto vpadlo na pódium a zahralo fakt dobre. Hutný nasekaný deathcore spočiatku hlavne v strednom tempe, rýchlejšia pasáž sa vyskytla snáď až v tretej skladbe, ale hudba mala ťah, tlak a pomaly rozhýbala prvých odvážlivcov. Istý výkon, kvalitný vokál vo vyšších revaných i hlbších, viac – menej deathmetalových polohách. Hralo sa myslím hlavne z EP „Eternal Sunlight“ a STERCORE presvedčili o tom, že aj deathcore vieme u nás urobiť v požadovanej kvalite. V podstate jedinou chybou ich setu bolo, že bol príliš krátky, snáď dvadsať minút, tri – štyri kusy navyše by som zvládol určite.

Potom, čo Slováci opustili pódium, naplnila Collo hudba vskutku nečakaná, najbohapustejšia diskotéková produkcia skôr vintage typu, veľa skladieb, aké mohli znieť cca v roku 1978 na zábave kdesi v Družstevnej pri Hornáde a podobne. Desať minút je to povedzme vtipné, neskôr aj vidíte, že deathcoreová omladina sa necháva týmito rytmami unášať, až som si spomenul na dávnejší rozhorčený článok o tom, ako na známom HC feste bolo pravidelne najživšie po polnoci v stane s touto produkciou. Resp. asi aj horšou, tu, keď nič iného, Michala Davida a spol. predsa len nehrali. Po zhruba polhodine tento chlieb nebeský konečne utíchol a na vec vleteli THY ART IS MURDER zo Sydney a okolia. Zmenil sa frontman, resp. je späť CJ McMahon, ktorý po úvodných skladbách nadšenie z toho, že je prvýkrát v týchto končinách, ventiloval pomerne dlhým, vtipným a srdečným prejavom, v ktorom nezabudol ani vyjadriť údiv nad tým, ako si tu žijeme čo do vzhľadnosti opačného pohlavia. Rečnícky mu karta išla aj neskôr počas koncertu, bolo trochu zvláštne, že mu napriek vyslovene kultivovanej angličtine rozumelo skôr menej ľudí, a to bola v prevahe generácia, ktorá by už cudzojazyčne mala celkom svišťať.

THY ART IS MURDER nadelili cca trinásťskladbový set, ktorý pódiovo vyzeral skoro blackmetalovo, frontman v kapucni týčiaci sa na bedni v chladných hmlistých tónoch, pôsobivý vizuál. CARNIFEX nedávno mali po stránke svetiel a efektov už úplný lunapark, ten by sa k mrazivým harmóniám Austrálčanov ani nehodil. Minulý rok vydali už štvrtý album „Dear Desolation“, niekoľko kusov bolo z neho, k tomu nádielka starších „hitov“. Kvalitne zložené skladby, sekané pasáže, náklepy, atmosférickejšie momenty, je v nich deathcoreová útočnosť, až taká zúrivá emotívnosť, vytunená metalovou divokosťou. Podobne ako minule aj teraz sa fanúšikovia poriadne chytili, kotol ako má byť. Zvuk pochopiteľne na úrovni, to sa už v Collosseu ani neoplatí osobitne spomínať, a tých zhruba stopäťdesiat ľudí si z koncertu odnieslo iste dobrý zážitok.

Foto: Laci Schürger