V deň, keď píšem túto recenziu, uplynulo presne päť rokov odvtedy, čo na Metalopolise vyšiel „posudok“ na debutový album dunajskostredských APRIL WEEPS. Vtedy v podstate mladá kapela prekvapila príjemne, za predvedený potenciál si zaslúžila pozitívne hodnotenie a neskôr dobrý dojem potvrdila aj naživo. Svoju na živé prevedenie nie úplne nenáročnú hudbu návštevníkom predviedla v zľahka undergroundových podmienkach košických „sedmičiek“ tak, že zážitok z koncertu ešte ani dnes nie je úplne vyblednutý.

APRIL WEEPS sa vtedy ukázali ako skupina zasľúbená atmosférickému doom/death metalu s občasnými odskokmi ku gothic- a rockovým polohám. Z ich hudby trochu trčali konkrétnejšie vplyvy tón udávajúcich scén od Grécka po Škandináviu, bolo však počuť aj snahu o vlastnú tvár i čo – to z domácej deväťdesiatkovej tradície. A predovšetkým išlo o dobre skomponovaný i nahraný materiál, ktorý by prípadne mohol zaujať aj nejakého vydavateľa. Preto ma celkom prekvapilo, že druhý album „Comma“, ktorý je vonku od konca apríla, opäť vyšiel „na vlastné triko“ jeho tvorcov.

Je celkom možné, že nejde o iné, len o rozhodnutie mať všetko pod vlastnou kontrolou, tak či onak digipak vyzerá celkom luxusne. Pod poloabstraktným námetom na obale si môžete predstaviť všeličo, pohľad do oblohy pred búrkou či vír vesmírnych hmlovín, rozkladaciu textovú prílohu tvoria koláže z tvárí hudobníkov, dobrá, zaujímavá práca, na jednej strane dostatočne atmo-metalová, na tej druhej zase bez priveľkej dávky stokrát omletých klišé. Skupina svoje nápady zverila Sachtikusovi a toto rozhodnutie určite neľutuje.

Deväťskladbová novinka disponuje časovým rozsahom atakujúcim hodinovú hranicu. Vzhľadom na žáner to nie je nijako prehnané, atmosférický doom/death sa rád vyjadruje aj na plochách o dosť rozsiahlejších než tunajší priemer „šesť minút a niečo“. Od debutového albumu uplynulo päť rokov a APRIL WEEPS v rámci svojho hudobného vývoja prešli kusisko cesty. V prvom rade konštatujem, že vlastná tvár získala výraznú prevahu nad vplyvmi zo „slávnejších scén“. Vďaka pokroku v kompozícii a aranžovaní už veľmi necítite závan vetra z juhu ani zo severu, súčasný „atmosféricko-emotívny metalový extrém“ je hlavne v réžii AW.

Hudba sa pochopiteľne nesie v stredných a valivých pomalších a pomalých tempách, „Comma“ však v nijakom prípade neznie uťahane. Naopak, v jej náladovosti je miesto pre temperament, groove i vyslovenú výbušnosť, a v týchto polohách je skupina rovnako istá ako v „zadoomaných“ a melancholických momentoch. Gitary vedia ostro rezať a drviť a takisto dokážu zastreto pobzukovať na pozadí výpravných klávesových registrov, hrajúcich tu klavírne vyhrávky, inde zase hrmiacich ako hammondky zo zlatého veku hard rocku. Čo si veľmi cením je fakt, že miesto nejakých symfonických burácaní klávesy s citom budujú niekde malebné, inde dramatické a zase inde vyslovene krehké nálady.

Nálady, ktoré v najostrejších pasážach naberajú aj temné zafarbenie, podporené vokálom občas hraničiacim s blackmetalovým krákaním, oživujúcim prevládajúci ťažký hrdelný growl a „civilnejší“ rev. Samozrejme tak ako na debute aj tu veľký priestor dostáva ženský vokál, buď samostatne alebo v starom dobrom duete. Vokalistka má zaujímavý, netuctový hlas, skôr vyšší, ale nie nejaký operný, a dostatočne tvárny na to, aby zvýraznil náladu jednotlivých momentov, od energických metalových útokov až po ľahké, rockovo a post- pôsobiace pasáže. Pokiaľ ide o zvuk, nezaostáva za hudbou, je profesionálny, súčasný, nie však umelý, a pomáha dojmu, že „Comma“ je album, aký by fanúšik tohto žánru mal chcieť mať vo svojej zbierke.