Už dlhší čas s ponurým stoicizmom čelím skutočnosti, že niet toho boha domáknuť sa nejakých nových kapiel v preferovaných žánroch, ktoré by ma zaujali, ťažko nájsť nejaký nový (najlepšie do extrému hodený) death metal, grind core a podobne, čo by sa mi o ňom naozaj chcelo napísať, a to už sa niekedy prehrabujem fakt až v obskúrnostiach. Vraciam sa k svojmu archívu a k minulosti. Napríklad aj k domácej scéne. Tak som minule po rokoch otočil CD topoľčianskych THALARION, tie prvé obzvlášť. Toto meno vám nič nehovorí? Chyba, vydávali u Mighty Music, ktorí boli vtedy parádnym a dnes aj najväčším dánskym metalovým vydavateľstvom, zaoberajúcim sa hlavne death metalom a príbuznými záležitosťami.

Aj z dnešného pohľadu je pochopiteľné, že sa THALARION podarilo u nich zakotviť s troma albumami, bol to veľmi dobrý atmosférický death/doom metal občas aj do blacku, so svojráznou melodikou, a takisto s asi najlepšie urobenými vokálmi „zviera vs. kráska“, aké sme tu mali, napríklad taká „Where The Sloes Mature“ je zážitok aj po 18 rokoch a celkovo s odstupom až prekvapilo, aká je tá hudba nadčasová, zvukovo aj kompozične patrí do vysokého nadpriemeru doteraz, prísť s takou tvorbou niekto dnes, v podstate má vystarané. Posledný album „Hellium“ vyšiel už doma u KRV Records, pár vecí bolo inak, dámsky vokál a klávesy mínus, pritlačenie na pílu plus, THALARION svoje aktívne účinkovanie uzavreli ako pomerne ostrá melodeathová úderka. Bubeník na deathmetalové časy zabúda v TUBLATANKE, vokalista dnes ako Juraj Thal píše detektívky a zdalo sa, že nad ostatnými členmi sa zavrela voda.

Nie tak celkom. V roku 2016 pribudlo na slovenskej scéne meno CONSTANS COMPROMISSUM. Ide o kapelu pozostávajúcu z troch štvrtín z bývalých členov THALARION. Peter Bartakovič tam bol od začiatku do konca, Juraj Lukáč zasadol za bicie potom, čo Peter Schlosser dal prednosť voľakedajšej legende slovenského hard’n’heavy a Juraj Čakajda bol jedným z ľudí, ktorí skúšali šťastie ako vokalisti v celkom poslednej zostave. Dnes sa táto štvorica hlási o miesto na scéne rovno s debutovým albumom, hotovým už v roku 2017, ktorý prednedávnom vyšiel u Support Underground. Necelých štyridsať minút, desať skladieb, ktoré si po mnohých pozorných vypočutiach našli cestu aj ku mne. Nie že by išlo o nejaký zložitý, krkolomný, pretechnizovaný či experimentálny materiál, naopak, máme dočinenia s k poslucháčovi veľmi ústretovým death metalom. 

Možno toto bol kameň úrazu. Formálne všetko dobré, materiál príjemne počúvateľný, len dlho trvalo, kým sa mi podarilo niečoho chytiť a trochu „I’ll Break You“ rozpliesť. Ale mám to. Debutová vec od CONSTANS COMPROMISSUM je skrátka pripomienkou slovenského death metalu 90. rokov pre tých, ktorí staré bandy nepočuli. A z tohto pohľadu funguje vynikajúco, je v zásade esenciou agresívneho, často na náklepoch postaveného, melodickým smerom orientovaného kovu smrti s harmóniami typickými pre Slovensko 90. rokov a s melodikou, ktorá má takisto najbližšie k domácim zdrojom. V gitarovej hre počuť veľa z toho, čo THALARION robilo svojskou, netuctovou družinou už na prvom albume, vydanom na kazete, a celková dravosť materiálu zase odkazuje na záverečnú fázu jednej zo starých špičiek slovenského metalu.

Deväťdesiate roky tu ožívajú jednak vďaka zvuku, síce výraznému, ale na druhej strane tak trochu ako do zamatu obalenému, dynamika a údernosť tu je a nejaké extrémy za uši nezatiahnu. Vokálne podanie pripomenie napríklad Draganove časy v DEPRESY, prevažuje pomerne hlboký zrozumiteľný growl. Death metal CC je svižný, úderný, často náklepový, veľa a kvalitne sa v ňom sóluje. Hudba celkovo vyznieva zľahka ponuro a po poctivom napočúvaní prekvapí prívalom harmónií, ktoré vám otvoria okno do minulosti a spomeniete si napríklad aj na SANATORIUM z ich „pred-USBDM“ čias, KARRION, MALTUM, DESECRATED DREAMS, AMORBITAL alebo INSEPULTUS. Radšej sa neponáhľajte odsúdiť túto vec ako „starinárstvo“, nálady privolávajúce obrazy starých čias sú hrané hudobníkmi, ktorí od tých čias svoje zručnosti pochopiteľne vycibrili a aj vďaka tomu nakoniec tento album dokázal takto rozkvitnúť. Nakoniec mám väčšiu výhradu snáď len k vyslovene chudobnému bookletu, tam sa ešte mohlo zapracovať.