Slowly We Boil

Bolo koniec osemdesiatych rokov, keď som na akomsi žobradle lúštil roztečené logo „Obit-niečo“. Death metal vtedy začínal stúpať nad hladinu totálneho undergroundu a to, že OBITUARY patria medzi jeho priekopníkov a zásadné pojmy, mi bolo odhalené nezadlho. V roku 1990 som zohnal na kazete nahratý „Cause Of Death“, dokúpil poľské „vydanie“ debutu „Slowly We Rot“, vediac už, čo je to floridská scéna a aké všelijaké ďalšie ešte existujú. Potom sa začalo diať strašne veľa vecí naraz, bio kapely a ani svoje tu vypisovať nebudem, pointou je, že 1. augusta roku 2018 som konečne legendu z najväčších uvidel naživo. Boli šance už predtým, ale buď neboli peniaze (študent), prestal som chodiť na veľké festivaly (odľud) a podobne. Minulú stredu bola však obzvlášť priaznivá konštelácia, keďže s OBITUARY do Košíc konečne prvýkrát od 90. rokov trafil aj pojem SKDM scény, reaktivovaní DEHYDRATED v novej zostave. Z plánovanej trojice účinkujúcich vypadli nemeckí DESERTED FEAR, trochu škoda, ich klasický death metal vo vzorkách znel príjemne, na druhej strane bolo na všetko viac času. 

Začiatok akcie sa zrejme veľmi neposúval, keď som prišiel, DEHYDRATED už boli v plnom švungu, úvodu nejakého koncertu sa však situácia v Colle rozhodne nepodobala. Nehodilo by sa zhodiť slovenských klasikov pojmom „predkapela“, už len preto nie, že sa ešte nestalo, aby v Košiciach na deathmetalovom koncerte bol takýto nával na prvú bandu večera, som si istý, že keď tu pred časom koncert PESTILENCE vrcholil, Mameli a spol. mali ľudí menej. Dav pod pódiom, až k zvukárovi, na balkónoch, jednoducho toto by prinajmenšom na slovenskej scéne potešilo každého jedného. Dragan ako frontman bol z toho v dobrom slova zmysle hotový hneď potom, čo rozdýchal atmosféru, v ktorej, ako neskôr sám, povedal, po prvej skladbe očakával možno aj infarkt. Vonku bolo do 35 stupňov a v už o tom čase nabitom klube to vyzeralo, že z koncertu pôjdeme v lepšom prípade v konzervách duseného vo vlastnej šťave. 

Tak či tak bol koncert vynikajúci, jediný zakladajúci člen Braňo (gitara) dal dokopy zostavu s takými persónami ako Dragan a Elevo (vokál, resp. bicie, obaja ex-DEPRESY) a k nim Janek na base a Pepe na gitare. Sfleku to môžu ísť ukázať hocikde a uznanie bude, všetko ako profíci. Pokiaľ ide o vokál, tam známky najvyššie, Dragan bol pojem najneskôr na „Sighting“ od DEPRESY a za dvadsať rokov mu hlas dozrel do ešte brutálnejšieho tónu, kiež by bola mladšia generácia, ktorá by si mohla vziať príklad ako na to. Myslím, že nakoniec odznel celý minuloročný album „Resurrection“ aj s coverom „Dawn Of Eternity“ od MASSACRE a došlo aj na návraty k vyše dvadsať rokov starému debutu „Ideas“, najprv „The Old House“ a na záver – lebo čas na ešte jeden prídavok sa našiel – „Hate To God“. V týchto veciach bolo počuť, že od čias v podstate technickejšieho ladeného death metalu z 90. rokov sa DEHYDRATED posunuli k hutnejšiemu, masívnejšiemu a zároveň zľahka melodickejšiemu kovu smrti, ale bez spomienky na starú tvorbu by nám pamätníkom niečo chýbalo.

Pauza, chytro von zo sály, na vzduch a vôbec postretávať známych, košický „prvýkrát“ veľkej deathmetalovej alebo grindovej bandy je vždy zárukou, že sa stretnú aj ľudia, ktorí sa nevideli roky, nezriedka od 90. rokov a vtedy je o čom prehodiť pár viet. Zväčša len raz, v tej tlačenici – možno 500 ľudí, možno aj 600 – je skôr pravdepodobné, že sa v ten večer už nestretnete. Niektorých zachytíte iba periférnym pohľadom, ak si podáte ruky, už to je úspech, aj takto to chodí. Na koncertoch, kde má publikum vekový priemer hádam aj štyridsať, to už tak nejako patrí k veci. Rozhodne je fajn, že aura, ktorú OBITUARY majú, dokáže pritiahnuť aj ľudí, ktorí už len sedia doma, prípadne dlhé roky žijú niekde celkom inde. A pritiahne aj fanúšikov z Poľska, Maďarska alebo Ukrajiny. Chlapi z Floridy sem nechodia písať nekrológy každý deň a keď zaduneli úvodné tóny „Redneck Stomp“, nastúpení sme boli iste všetci do nohy. Že to bude bez bubeníka a zakladajúceho člena Donalda Tardyho sme sa dozvedeli možno dva dni pred koncertom. Tragédia? Nie tak celkom, náhradníkom za bicími je na turné Lee Harrison (MONSTROSITY). S Trevorom Peresom (gitara), Johnom Tardym (vokál) a Terrym Butlerom (basgitara, asi len pre istotu napíšem, že z najveľkolepejšej éry MASSACRE) pred nami už v nasledujúcej „Threatening Skies“ na pódiu stáli dejiny Floridy. Ich ďalší kus píše už aj sólový gitarista Kenny Andrews.

Bolo to veľkolepé, razantný nástup v úvodnej inštrumentálke a po ňom štvoricu na kvinteto veľkým štýlom doplnil čerstvý päťdesiatnik John Tardy. V triku s v tej horúčave ťažko uveriteľnými dlhými rukávmi, úsmevom na tvári a oháňajúci sa mikrofónom so stojanom ako deathmetalový Freddie Mercury. Možno si niektorí pamätáte prastarý videoklip OBITUARY z londýnskeho klubu Marquee a divokú atmosféru na ňom. To, čo sa rozpútalo u nás v roku 2018 bolo aspoň rovnaké inferno živelnej radosti z extrémneho metalu. Stagediving od začiatku. Moshpit rozkrútený po polovici parketu. Na pódiu piati dlhovlasí bradatí chlapi v najlepších rokoch ukazujú, čo kedysi bol death metal a ako to vie nakopať posed veľkej časti kovu smrti mladších generácií. Tridsať rokov od vydania debutu idú na sto percent, ľavou zadnou a s úsmevom na tvári, a vy im za to ďakujete. Piatim chlapom v robote. Lenže v robote, ktorá ich naozaj baví a pri všetkej profesionalite do nej dajú aj kus srdca tak, že sa až čudujete, ako napriek všetkej radosti „ono sa to konečne naozaj deje!“ nemáte slzy po ksichte. Ak sa niekomu stalo aj toto, dôvod na to, aby sa hanbil, nemal celkom určite.

Playlist máte nižšie, je toho druhu „škoda že nebolo viac“, ale zrejme zapracovala situácia s Donaldom. Tak či onak toho bolo dosť na to, aby som bol v polotranze, takom, kedy sa vám v hlave opäť premieta tá časť vášho života, ktorá súvisí s hudbou a vecami okolo nej. Práve prvá skladba z podľa niektorých „už nie až takého dobrého“ albumu „Back From The Dead“ je mojou možno najobľúbenejšou od nich, a to, že uctievači zvuku CELTIC FROST stavili naživo hlavne na razantnejšie kusy, takisto hodnotím ako plus. Ako si môžete všimnúť, nesmrteľné staré klasiky z prvých albumov dostali naozaj veľký priestor a pri „Slowly We Rot“ sa otriasala zem. Ďakujem kapelám aj organizátorom, tento spôsob leta zdá sa mi naozaj vydareným.

Foto: Laci Schürger

Playlist: Redneck Stomp, Threatening Skies, By the Light, Sentence Day, A Lesson in Vengeance, Visions in My Head, Deadly Intentions, Chopped in Half / Turned Inside Out, Slowly We Rot